Bádateľ času a priestoru.

Interview s Robertom Monroeom pre časopis Kindred Spirit.

 

Napriek vyše 30 rokom priekopníckeho bádania zmenených stavov vedomia Robert Monroe hovorí, že sme ešte stále iba na začiatku tohto dobrodružstva. Povedal, že dúfa, že bude vedieť odpovedať na naše otázky, ale že „rozsah toho, do čoho sa púšťame, je taký široký, že viem o tom iba málo.“

Robert MonroeKindred Spirit: Vidíte dobu, kedy nastane celosvetová akceptácia mimotelových zážitkov a vedomia po smrti?

Robert Monroe: Rád by som videl, že tomu tak je, no otázkou zostáva, ako to urobiť. Nie je dôležité, aby to začala uznávať naša intelektuálna komunita. Základnou vecou je, aby veľa ľudí verilo, no poznanie a skutočnosť toho je ešte stále neznámou pre toto fyzické, bdelé vedomie. To, o čo sa v Inštitúte naozaj snažíme, je to, aby došlo k premene tejto neznámej na známu v rámci jednotlivca, a nesnažíme sa teda nutne o rozšírenie verejnej akceptácie, pretože tomu stojí v ceste veľa bariér.

KS: Je strach, ako napr. pri vystúpení von z tela, jednou z hlavných bariér?

RM: Skutočne. Keď obývame toto fyzické telo, je nám vštepené - či už cez DNA alebo cez systém - prežiť. To vytvára celé množstvo priorít a zíde to až k fyzickému prežitiu. Je to animálna túžba. Pochytíme strach zo smrti, lebo máme vedomie, ktoré presahuje priemerné zviera. Zveličujeme ten strach, no tá zvieracia potreba fyzicky prežiť je to, čo v nás vytvára tento ohromný strach zo smrti. To, čo robíme my je to, že pomáhame jednotlivcom nie veriť, že prežijú fyzickú smrť, ale vedieť to. To je rozdiel. Človek to musí mať ako poznanie.

KS: Zmapovali ste niektoré sféry nefyzickej existencie. Podrobili ste skúmaniu nejaké predošlé kultúry, ktoré majú užitočné paralely?

RM: V roku 1959 som odštartoval malý výskumný tím a naozaj sme skúmali rozličné kultúry. Väčšina z nich sa vynorila ako systémy vier a presvedčení, ktoré nemali spôsoby ako premeniť vueru na poznanie. Väčšina z nich nabrala hlbokú náboženskú konotáciu – nejde o to, že je náboženstvo zlé alebo že sa mýli, pointa je v tom dostať sa k známemu, namiesto k neznámemu.

KS: Takže poskytujete systematický spôsob poznávania toho, o koľko viac sme, než iba fyzické telo.

RM: Správne. Ja som to musel urobiť dosť tvrdo, mal som pri tom veľa skál a bariér, ktoré mi ležali v ceste. Vyvíjalo sa to veľmi pomaly a bolestne od roku 1959. To, čo sme vytvorili a čo po tie mnohé roky používame, je prostriedok, umožňujúci jednotlivcovi určiť si to sám pre seba. Poskytujeme informácie o tom, čo robíme a ako to robíme akademickému, filozofickému a vedeckému svetu, ale hlavnou pointou je to, že skúsenosť je najväčším učiteľom zo všetkých. Počas týchto rokov sme sa naučili, ako naučiť ľudí vyhnúť sa nástrahám, ktorými som ja prešiel.

Trvalo mi to dlho, kým som zistil – na svoje najväčšie prekvapenie – že ja aj vy sme iba „prstami“ na jednom obrovskom „tele“ – hoci používam rozmer veľkosti, čo aj tak nemá zmysel, lebo sme mimo času a priestoru. Sme iba časť, sme iba jeden „prst“, ktorý ochutnáva toto 20. storočie, ak to chcete mať takto povedané.

KS: Opisujete, koľko bytostí po smrti lipne na miestach a veciach, s veľa ilúziami a utrpením. A predsa je každému napokon podaná pomoc a dostane sa na miesto, kde je láska a porozumenie. Môžete popísať túto pomoc?

RM: Začne to byť ohromujúce, keď objavíte obrovské masy ľudí, ktorí prešli do nefyzickej oblasti a ktorí sú stále zmätení, pomýlení či v stave šoku, kde s nimi ani nemôžete komunikovať – sú ako zrolovaná guča vo fetálnej polohe. Ich viera a presvedčenia nie sú dosť silné na to, aby ich zaviedli do tej časti systému nefyzickej energie, ktorá by ich nechala bezpečne usadených v sebe. Sú doslova milióny tých, ktorí sa nachádzajú v tomto neobyčajnom stave a stále sa pokúšajú vrátiť sa späť do fyzickej reality, hoci sú už mŕtvi. My ich voláme duchovia, ale existujú milióny duchov, ktorých len nevidíme, pretože oni nevedia, ako sa učiniť pre nás viditeľnými.

KS: Ale skôr či neskôr pomoc dostanú?

RM: Ach, áno, to je neustály proces. Akýkoľvek systém viery, to znamená, náboženský proces, sa pokúsi vziať niektorých z týchto ľudí, čo sú v stave šoku po smrti a pokúsi sa ich vzdelať do bodu, kedy môžu ísť, povedzme, do kresťanského raja či kresťanského očistca.

KS: Vy a ďalší bádatelia z Inštitútu ste do veľkej miery „precestovali“ vesmír. Aká bola spoločná skúsenosť cudzích foriem života?

RM: Musíme akceptovať to, že väčšina nefyzických bytostí nás považuje za zvláštnosť, kuriozitu. Fyzické mimozemské bytosti existujú, ale majú ďaleko vyspelejšiu technológiu, než je naša. Mali sme dosť vzoriek na to, aby to pre nás nebolo iba presvedčenie. Môžu prísť z iného času či časti vesmíru, bez ohľadu na čas. Sme si celkom istí, že niektorí prichádzajú z budúcnosti, hoci to ešte nevieme dokázať. Tieto neidentifikované bytosti sú vskutku veľmi reálne. Nemám vôbec dojem, že by chceli zotročiť ľudstvo, no na druhej strane sú v mnohých ohľadoch dosť neosobní.

KS: Môžete nám vysvetliť rozdiel medzi telepatiou, definovanou ako prenos myšlienok, a NVK, teda neverbálnou komunikáciou?

RM: Existuje energetické pole, ktoré je nefyzické, ktoré preniká celým naším časopriestorom. Každá živá substancia má nejakú časť z neho, ale my máme najväčšiu časť a dokážeme touto energiou, ktorú nazývame M-pole, manipulovať. Keď sa tu s vami takto rozprávam, moja myseľ je v tomto M-poli, ja ho len vyjadrujem fyzickými prostriedkami, pretože to je jediný spôsob, akým to môžem v tejto chvíli robiť. Sú aj iné spôsoby, a my sme to demonštrovali, a telepatia je využitie tohto M-poľa. Veľa z toho sa nerobí za bdelého stavu, na vedomej úrovni. Je veľmi ťažké dokázať to podľa vedeckých metód, ale pracujeme na spôsoboch, ako to overiť. Minulú noc som premýšľal o tom, že zavolám priateľovi psychológovi a o päť minút nato mi zavolal a povedal: „Pomyslel som si, že ti zavolám.“ Nemal ani potuchy o tom, že som mu chcel povedať niečo dôležité. To je nonverbálna komunikácia a je to tiež telepatia. Telepatia môže byť označená ako vedomé využitie tohto M-poľa pre účely komunikácie.

KS: Je možné s niekým komunikovať nie len myšlienkami, ale celým zážitkom?

RM: Áno. To je veľmi hlboká vec. Ja to dokážem iba čiastočne, ale niektorí z našich ľudí dokázali dať dohromady myšlienkovú guľu a mentálne ju podať druhej osobe. Ten človek má celý zážitok, nie iba slová. Je fascinujúce, keď si to vypočujete od niekoho druhého, do najmenších podrobností. Keď sa ľudia naučia ako to robiť, je to omnoho ľahšie.

KS: Vravíte, že ľudia majú miesto, kde sídlia všetky „ja“ z ich minulých životov. Stenčuje sa tá bariéra, ktorá oddeľuje túto múdrosť od nášho vedomého ja, čo by možno vysvetľovalo nárast pri channelingu v súčasnosti?

RM: Mám iba teóriu, nie je to poznanie, ktoré môžem šíriť. No je zjavné, že nablízku je nejaká zmena. Nemôžem vám dať dátum, kedy dosiahne vrchol, ale ak sa rozhliadneme po svete naokolo, začnete mať veľké podozrenie. Aby ste si sami overili, že sa niečo deje, potrebujete sa pozrieť na postoje ľudí na celom svete a uvidíte začiatok nejakej veľmi hlbokej zmeny.

KS: Máte nejakú predstavu, aký bude Človek plus, o ktorom hovoríte? („Človek plus“ je názov série nahrávok Hemi-Sync, určených na sebazdokonaľovanie, ktoré boli vyvinuté v The Monroe Institute – pozn. prekl.)

RM: Ak sa táto zmena udeje, okolo roku 3500 – a to je hrubý odhad, pretože časomiera sa mení – budeme mať úplnú kontrolu nad svojím príchodom sem a zažívaním fyzického života v tomto časopriestore, ktorý nazývame Zem. To značí, že si môžete vybrať, či budete mať fyzické telo, no v skutočnosti nebudete spočívať vo fyzickom stave. Keď ho budete chcieť použiť, budete v ňom, alebo budete môcť byť v tigrovi, čo by bolo celkom zábavné, alebo v orlovi vznášajúcom sa nad horou. Vy si toto budete môcť vybrať. Chápem to takto: že asi okolo roku 3500 človek už nie je neustálym obyvateľom fyzického tela.

KS: Overenie vašich objavov je dôležité na to, aby boli akceptované. Zašli ste vôbec niekedy do blízkej budúcnosti a predpovedali udalosť, aby ste tak zverejnili svoju prácu?

obal
knihy
Daleké
cestyRM: V polovici 70-tych rokov sme robili dosť veľa výskumov v tejto oblasti, schopnosti pohybovať sa dopredu či dozadu v čase. V našom laboratórnom výskume išli účastníci dopredu do istého bodu v čase a zistili sme, že v tom štádiu nevedeli vyhľadať žiadne informácie. Ako čas plynul, zistili sme, že dôvodom bolo to, že tu už viac neboli fyzicky prítomní, umreli, takže nemohli získať osobné informácie. Druhá vec, ktorá spôsobila to, že sme s tým naozaj skončili – a zistili sme, že môžeme veci zúžiť na asi dva roky – bola tá, že naši účastníci-bádatelia sa začali cítiť veľmi nepohodlne, kvôli tomu, čo zažívali v budúcich rokoch. Urobili sme niekoľko stovák kôl dopredu i dozadu v čase, všetko s jednotlivcami, ktorí nevedeli, čo zažili ostatní. Hlavná vec, ktorá ich trápila bola to, že zažívali úplne demontovanie civilizácie, ako ju poznáme. Najmenej deviati či desiati sa s tým stretli a nebolo im z toho príjemne a boli vtedy z toho veľmi smutní.

KS: Pozemský život popisujete ako miesto pre zhustené učenie.

RM: Keď vstúpime do tohto fyzického života, každý z nás zbierajúc si ďalšiu kapitolu či knihu o učení, máme tu niečo, čomu hovoríme obvod „diskriminátora“. Ten bráni okamžitému prístupu celého predošlého poznania a skúseností jedinca, z jednoduchého dôvodu, že ste tu preto, aby ste dali rast novej osobnosti a mali nové skúsenosti, nezakladajúce sa vedome na predošlej skúsenosti, ale aby ste získali novú osobnosť a intelekt. Tento obvod diskriminátora tam sedí, aby vám zabránil, aspoň spočiatku, v tom, že sa dostanete do toho, kde ste boli predtým. Ale postupne, ako sa ľudia vyvíjajú, robia určité veci, ktoré im otvárajú tieto zážitky a skúsenosti z minulého života. Začnete ich využívať, hoci neviete, že to robíte. Je to fascinujúce. Mozart bol klavíristom vo veku 7 či 8 rokov – ako mohol byť takým kompetentným v takom veku? Jeho obvod diskriminátora musel mať v sebe trhlinku!

KS: Bolo produkovanie opakovateľných fyziologických údajov o mimoriadnych ľudských schopnostich a o tom, ako sa im naučiť, úspešné?

RM: Najvýznamnejšou bariérou voči tomu je to, že v tomto bode nemáme žiadne prostriedky na zmeranie typu energie, ktorú nazývame M-pole. To je problém, aký majú vedec a doktor s predstavou prežitia fyzickej smrti. Je to veľmi základné. Veda nevie zmerať, čo je ľudská myseľ. Vie odmerať vlnovú aktivitu mozgu, biochemickú aktivitu mozgu a tela, ale nemáme žiadne prostriedky na to, aby sme odmerali toto M-pole. Vedecká báza hovorí, že ak to nemôžete zmerať, potom to neexistuje. Takže, keď človek umrie, pretože nemôžeme nič odmerať, nič tam nie je. Toto je problém presadenia niečoho v tejto civilizácii. Niet spôsobu ako zmerať túto energiu – nie je elektromagnetická, nie je to dokonca ani chemický proces. Všetci vnímame jej účinky, ale nie zdroj, ktorým je ľudská myseľ. Keď vidíme aktivitu mozgových vĺn, to je účinok - nevieme zmerať príčinný aspekt ľudskej mysle či myšlienok presne tak, ako to vidíme. My sme experti na pokúšanie sa o to! Podstúpili sme tisícky experimentov, pokúšajúc sa dosiahnuť ten bod spôsobu merania, ktorý by bol pre túto civilizáciu akceptovateľný.

KS: Bolo vykonaných dostatok prípadových štúdií pre overenie existencie nefyzickej reality, mimo subjektívneho poznania?

RM: Celý čas to narastá, no musíme nájsť protokol, ktorý umožní, aby to bolo pre vedeckú komunitu akceptovateľné. Pôvodne sme to vyvinuli len prenaše vlastné účely a poznanie. Nie je také ľahké, ako to znie, dokázať niečo o niekom, kto umrel pred 30 rokmi. Môžeme zbierať informácie o tom, že niekto práve umrel v nemocnici, ale nemocnica vám to nepovie. Nazbierali sme trošku, no zaujímavé je to, že teraz už vieme, že to nie je závislé od času. Náhle sme zistíme, že niekto, koho sme práve stretli a pomohli mu, a o kom sme si mysleli, že umrel len minulý týždeň, umrel v skutočnosti pred rokmi, no pretože je mimo času, myslí si, že len pred nedávnom prešiel na „druhú stranu“.

Náš výskum sa tiež uberá smerom k nájdeniu nejakého spôsobu, akým môže priemerný človek začať chápať vedomie. V Inštitúte sme umelo označili naše stavy vedomia, ako napríklad, keď je myseľ bdelá, ale vaše telo spí. „Ohnisko 1“ je to, čo vy aj ja robíme teraz. Je to bdelé telo a spiaca myseľ, pretože skutočné „Ja“ len tak zaháľa alebo robí niečo iné. Iná časť nás je obrovská masa poznania a skúseností a táto epizóda tu, zážitok toho, že ste človekom v 20. storočí, je len tou najposlednejšou epizódou, ktorú poviete na najbližšom kozmickom koktailovom večierku!

KS: Sprístupnili ste nejaké užitočné poznanie z minulých životov?

RM: Áno. Začali sme s tým procesom a začali sme s ním veľmi opatrne, pretože uznávame, že toto je nová osobnosť, ktorá rastie a ktorú nemožno zaplaviť osobnosťou, ktorá dominovala pred 10 000 rokmi.

V našej vedeckej civilizácii na Zemi sme niečo nesmierne zle zanedbali. No pred mnohými tisíckami rokov existovala ľudská kultúra, ktorá ovládala počasie. Ovládali ho veľmi dobre. Pomyslite na to, čo by sme mohli robiť, keby sme vedeli prideľovať vodu všade tam, kde je potrebná a nemať potopy inde. Máme meteorológiu, ale je to len taká malá veda, ktorá len predpovedá, ale nič nekontroluje. Asi pred 20 rokmi boli experimenty s mračnami, ale prestali, lebo ľudia povetre chceli vodu a nedostali ju, takže sa začali vyhrážať súdnym procesom.

KS: Ale napriek takmer nekonečnej zložitosti a spletitosti toho, byť človekom, zdôrazňujete náš nesmierny potenciál.

RM: Áno. Ale keby bol spôsob, ako by bolo možné za noc otvoriť masu ľudí voči tomu, aj tak je toľko presvedčení a podmienok, ktoré by to prekrútili. Jedinou odpoveďou je: musí sa to stať!

* 

Preklad interview z časopisu Kindred Spirit, Vol. 3, No. 3, Summer 1994: DreamingWolf.

© Kindred Spirit, 1994.

 

Prečítajte si aj: Najväčšia hra mozgu od Ronalda Russella.

Miniprofil Roberta Monroea nájdete v článku: Psychonaut Robert Monroe.

Späť do Vlkovho kútika

 

Stránka vytvorená: by DreamingWolf, máj 2003.