Ronald Russell: Najväčšia hra mozgu.

Náš hmotný svet bol podrobne preskúmaný a takisto aj naše fyzické telá. Možno ďalší veľký výskum sa bude týkať vedomia. Ale ako ho presondujeme? Na úpätí Blue Ridge Mountains vo Virginii skúma Monroeov inštitút ľudské vedomie už viac než dve desaťročia.

ilustračný obr.„Je noc a ja sa nachádzam v člne, blížiacom sa ku skalistému pobrežiu – mohlo by to byť západné pobrežie Írska, alebo Cornwall. Skaly sú vysoké a strmé, voda sa na nich triešti. Som tesne nad člnom. V skalách pred nami je trhlina. Idem do toho, nebojím sa. Steny sú čierne a  vlhčina na nich žiari... Obraciam sa do tunela alebo úzkej jaskyne... teraz som v jaskyni... svetlo sa odráža od skál, takže môžem vidieť... idem nadol - v strope nado mnou je štrbina... je tam malý psík, ktorého som videla predtým... Prešla som dlhým tunelom, takým úzkym – ako by sa sem niekto mohol dostať? Teraz je mi ukázané, aké to je mať váhu skaly na hrudi – nebolí to, len mi to ukazuje, čo mohol niekto prežívať, ak sa naňho zrútila banícka štôlňa alebo také niečo. Energia vteká dnu... musím sa uvoľniť... je mi ukázané, aké to je, byť uväznená v obmedzenom priestore, hlboko v skalách... Mám pocit, akoby niekto držal moju ľavú ruku... možno tam niekto je, ak ho dočiahnem. Áno, volá sa – ako to môžem vedieť? – Gregory. Uvoľňuje sa z miesta, kde uviazol, dolu, nízko po mojej ľavej strane v skalách. Vykĺza von – veľmi sa mu uľavilo, že mohol vyjsť von. Nemyslel si, že ho niekto nájde. Má 31 rokov...Cítim, že sa šplhal na skaly a prišiel príliv. Našiel otvor, tak ako ja, a zišiel dolu. Cítim to, pretože mi bolo ukázané stlačenie skaly – váha – že tam museli spadnúť skaly a on sa ocitol v pasci. Ešte stále mi drží ruku. Pokúšam sa zistiť... Black – je to jeho priezvisko? Chce sa objať – bol tam dlho... od roku 1948... Čo mám urobiť? Zobrať ho do Centra? Ale ako mám vedieť? Upevni si predstavu Centra v mysli a napriahni sa po ňom. Bude mu tam pohodlne a bude oňho postarané – rozumie mi. Teraz ma vedie on... vie, kam ísť. Hovorím mu, že ho mám rada a môžem odísť... on teraz odchádza preč... Som vzatá na pohodlnejšie miesto... Je to zvláštne – keď som požiadaná, aby som sa pohla po tom, ako Gregory odišiel, prevzala som na seba strach, ktorý prežíval, keď vošiel do jaskyne... keď umrel. Bolo to, akoby strach prenikol skalami a po tom, ako odišiel, aj strach odišiel – cítila som, ako sa o mňa obtrel, akoby som bola v jeho brázde, ktorá sa tiahla za ním... Už je čas, aby som sa vrátila späť...“

Rozprávačka tohto zážitku ležala v úplne zapečatenej bunke laboratória, spojenej s vonkajším svetom sluchátkami a mikrofónom. Cez sluchátka počúvala fázované zvukové signály, ktoré jej umožňovali jemne prejsť do rozličných stavov vedomia. Jej rozprávanie príbehu, tak, ako prebiehal, sa nahrávalo na magnetofónový pás. Neboli použité žiadne iné podnety: žiadne svetlá, žiadne drogy, iba zvuk.

Zvuk je esenciou Monroeovho bádania ľudského vedomia. Fázované zvukové signály, vyvinuté pred 30-timi rokmi Robertom Monroeom a jeho kolegami, sú založené na binaurálnych pulzoch a pomáhajú užívateľovi prejsť do hlboko relaxovaného stavu, kde telo spí, no myseľ je bdelá a čulá. Toto je stav synchronizácie hemisfér, nazvaný takto preto, lebo v oboch mozgových pologuliach sa objavuje identická vlnová forma. So zmenou frekvencií prechádza mozog do rozličných oblastí vedomia: hlbokej relaxácie, spánku, sústredenej pozornosti, urýchleného učenia sa, či posilneného uvedomovania, aby sme vymenovali aspoň zopár.

Veľmi všeobecne povedané, určité mozgové funkcie sa konvenčne spájajú s ľavou hemisférou, iné zase s pravou. Pamätajúc na to, že tieto termíny sú skôr symbolické, než vedecky priliehavé, skutočne celým úsilím Inštitútu, ako hovorí Monroe, „bolo a je využitie metodológie ľavej hemisféry, intelektuálnej, analytickej časti mozgu, k prebádaniu pravej hemisféry, alebo intuitívnej, abstraktnej časti.“ Ľavá hemisféra dostáva možnosť využiť plodné územie pravej hemisféry. Koherentné vedomie celého mozgu produkuje „drahocenné hrudky zlata“, ktoré možu mať preukázateľne vysokú hodnotu. Len málo, ako vôbec nejakí, z účastníkov kurzov u Monroea nenájde takéto „hrudky zlata“.

Monroeov inštitút, usadený v hornatých lesoch, poskytne ubytovanie 24 účastníkom kurzu a zahŕňa aj laboratórium so zvukovým štúdiom, jednotku senzorickej deprivácie a neuromaper, veľkú prednáškovú sieň a niekoľko seminárových miestností.

Účastníci začínajú tým, že odovzdajú svoje hodinky. Čas, ako je meraný v každodennom svete, tu nemá miesto, pretože tak, ako týždňový program pokračuje, my prechádzame do stavu bez času, potom do stavu, kde môžeme skontaktovať energetické systémy, s akými sa v každodennom živote nestretávame. Pracujeme a spíme v uzavretých bunkách (bunkách s kontrolovaným holistickým prostredím), počúvajúc cez sluchátka cvičenia na kazetách, ktoré rozširujú naše vedomie ďalej, než sme si kedy mysleli, že je možné. Naša bunka sa stáva naším odrazovým mostíkom, našou štartovacou plochou. Nachádzame odpovede na otázky a problémy, ktoré porážajú našu racionálnu myseľ, môžeme sa vydať do vnútra svojho tela, aby sme odstránili bloky svojmu vývoju, môžeme cestovať vo vesmíre a vznášať sa medzi hviezdami, môžeme sa stretnúť so svojimi duchovnými sprievodcami, učiť sa od nich a ísť za nimi tam, kam nás vedú. Objavujeme to, ako prekonať svoje obmedzenia, ktoré sme si sami na seba uvalili, môžeme objaviť aj to, ako prekonať svoje strachy z neznáma. Keď sa kurz skončí, vieme, že sme sa zmenili.

Medzi jednotlivými sedeniami diskutujeme o svojich zážitkoch s inštruktormi a spoluúčastníkmi, ktorí pochádzajú zo všetkých kútov sveta a zo všetkých spoločenských vrstiev. Počet mužov i žien je približne vyrovnaný. To, čo majú spoločné je ich zvedavosť a túžba vyťažiť čo najviac zo svojho potenciálu.

Základným učebným programom je Prechod bránou. Učíme sa ako pohodlne prechádzať po „kontinuu vedomia“ -ako tomu hovorí Monroe – objavujúc, ako sa presunúť z jednej fázy či úrovne vedomia do druhej a skúmať rozličné formy vnímania. Cieľom je môcť si tieto stavy vytvárať na želanie, bez použitia nahrávok na kazetách, ktoré slúžia iba ako „pomocné kolieska“. Čokoľvek prežívame je náš vlastný výtvor, nie sú tu žiadne podprahové sugescie, ani žiadne zadané vzorce.

Na pokročilejších kurzoch, ako Guidelines a Lifeline, praktizujú účastníci nahrávanie si svojich vlastných zážitkov tak, ako práve prebiehajú. Takéto zážitky môžu byť čisto osobné, alebo môžu mať univerzálnu platnosť – je pri nich odhalené niečo, o čo je potrebné sa podeliť aj s ostatnými. Pri Guidelines je nám ukázané, ako sa skontaktovať s naším Vnútorným pomocníkom a ako komunikovať s rozličnými formami inteligencie, či už sa nachádzajú v našom vnútri, alebo mimo nás. Možno tu vyhľadávať informácie o minulosti, prítomnosti alebo budúcnosti, alebo prenikať do oblastí myslenia a imaginácie, aké sú inak nedostupné.

Program Lifeline si kladie za cieľ viesť vedomie do oblastí za hranicami fyzickej smrti. Príbeh Gregoryho z úvodu tohto článku je príkladom takéhoto druhu zážitku, ktorý zažili mnohí účastníci. V tomto programe sa snažíme nadviazať kontakt s tými, ktorí prekročili čiaru medzi životom a smrťou, no ktorí sú – nech si to každý vysvetľuje po svojom – stratení. Môžu to byť obete nejakých katastrof alebo náhlych nehôd, alebo môžu mať nejakú záležitosť nedokončenú, čo ich zadržiava. Keď je kontakt nadviazaný – a podľa účastníkov sa toto stáva často – zámerom je odviesť „stratených“ na miesto, kde si môžu odpočinúť a odkiaľ môžu nájsť cestu „domov“. Monroe popisuje podrobne tento program vo svojej poslednej knihe, Posledná cesta, kde uvádza príklady zážitkov niekoľkých účastníkov.

Existoval Gregory Black? To možno nikdy nezistíme. Ale George Stevens existoval. Jeho smrť je zaznamenaná s dátumom 29. apríla roku 1863 a o 131 rokov neskôr, presne v ten istý deň, pocítila účastníčka kurzu Lifeline ruku, ktorá ju potiahla za členok. Meno, ktoré sa dozvedela, znelo George Stevens. Scéna, ktorú vnímala, bola bitevné pole. „Kde to sme?“ opýtala sa. „Shiloh“ prišla odpoveď. Tu, ako neskôr ukázali armádne záznamy, bol vojak menom George Stevens zranený počas americkej občianskej vojny, a tu, na Národnom cintoríne, bol neskôr pochovaný v hrobe s označením M-2806. Podobné kontakty ako tento sú hlásené väčšinou účastníkov programu Lifelines a veľmi príležitostne sa nazbiera dostatok informácií na to, aby bolo možné následné overenie. Ale väčšine účastníkov je zážitok sám osebe dostačujúcim.

obr. Robert MonroeJednou z vrcholných udalostí na všetkých týchto rôznych programoch je večerná diskusia so samotným Robertom Monroeom. Po jazde zo svojho domu na vrchole pohoria Roberts Mountains sa došuchtá do prednáškovej siene, odhodí svoj slamák či basebalovú čapicu na pomyselný vešiak, rozhladne sa okolo seba a začne. To, čo nasleduje, keď je vo forme, je hodina či viac rýdzej mágie. Keď je unavený – má už 78 rokov, nie je pri najlepšom zdraví a stále na čele denných záležitostí Inštitútu – môže chvíľu trvať, kým sa nejaké tie čary začnú diať. Ale takmer vždy sa dejú.

V 50-tych rokoch bol Robert Monroe obchodným riaditeľom rozhlasovej spoločnosti. Aby mohol skúmať metódy urýchleného učenia prostredníctvom využitia zvukových signálov, založil pri svojej spoločnosti pobočku. Avšak objav v roku 1958 zmenil smer bádaní. Zistilo sa, že „určité zvukové vzorce indukujú odlišné stavy vedomia, normálne ľudskej mysli nedostupné“. Ďalší vývoj viedol k založeniu Monroeovho inštitútu, výskumnej a vzdelávacej organizácii, známej teraz v medzinárodnom meradle za svoju prácu na tomto poli.

Monroe nieje žiadny guru. Nekáže žiadne doktríny, okrem dôležitosti zážitku. „Choďte a zistite si to sami“ je častá odpoveď na otázky. Mnohé z jeho nápadov a myšleinok sa zakladajú na jeho vlastnej skúsenosti vyše 35 rokov mimotelového cestovania, ktoré živo opísal vo svojich knihách Cesty mimo tela, Ďaleké cestyPosledná cesta. Je jedným z najväčších bádateľov našich čias. Teritórium, ktoré preskúmal, je sférou uvedomeného vedomia a o svoje objavy sa delí vo svojich knihách a na kurzoch. Potom nás opustí, aby sme si urobili svoje vlastné objavy, s jeho mapou územia.

Naše vlastné objavy... zaznamenávame si ich na kazetu alebo si ich zapisujeme. Keď si ich o pár mesiacov neskôr vypočujeme či prečítame, mnohé z nich stratili svoj pôvodný lesk a už sa nemusia zdať byť tak samozrejmé. A predsa, vtedy sa objavili so silou odhalenia. A to samozrejmé je často pravdivé. Či vari často neignorujeme jednoduché pravdy, keď hľadáme konečné vysvetlenia?

Iné zážitky pripomínajú témy vedeckej fantastiky. Prečo by ale vedomie nemohlo putovať časom a priestorom, prečo ho obmedzovať na telo, akoby to bol iba ďalší fyzický zmysel? Schopnosti, ako liečenie na diaľku, intuitívna diagnostika, „videnie na diaľku“ (schopnosť vnímať informácie o niekom či o niečom, bez ohľadu na čas a priestor) je možné overiť, za hranice rozumných pochybností.

Predstavte si, že ležíte v tme a počúvate signály Hemi-Sync. Vyčistili ste si myseľ od všetkých starostí a obáv, ste úplne uvoľnení. Náhle si uvedomíte fyzický vnem. Začínate rozprávať.

„Teplo... akoby sa jeden lúč zo slnka sústredil na mojom čele... viem predsa, že teplota tu je konštantná. Čo to znamená? Prichádza odpoveď: „Neskáč k unáhleným uzáverom... nie je to to, čo si myslíš. Nesnaž sa, aby veci do seba zapadali.“ Ale s kým sa to rozprávam? Kto mi to vraví?

„Toto teplo... je vnútorné i vonkajšie. Nie sú tu žiadne predstavy, iba pocit bez obrazu. Nemám sa to pokúšať interpretovať. Teraz sa formuje myšlienka. Naberá tvar slov. Prvotný zdroj. Niečo vidím... more bahna, bublajúce, pariace sa. Toto teplo sa s ním hrá. Prvotná... tvorivá energia, ktorá z bahna vynáša život... a pokračuje ďalej, privádzajúc k životu predstavy... a preniká celou existenciou. Je to božské teplo – neviem, ako inak to nazvať. Prichádza to ako teplo, nie ako svetlo. Kreatívne teplo. Absolútne konštantné, hrajúce sa na mojom čele.

Teplo sa mnou teraz rozlieva. Je pohodlné a tíšivé. Má dočinenie s energizovaním vedomia, aby mu pomohlo vyvíjať sa... Toto teplo ukazuje, že vedomie spočíva v každej bunke, nie iba na jednom mieste. Je všezahŕňajúce a nie je nijako obmedzené na ľudské telo. Je to demonštrácia niečoho, čo môžete intelektuálne akceptovať, ale nemôžete cítiť. Náhle, na chvíľu, môžem: každá bunka v tele to uznáva. Vedomie a energia sú neoddeliteľné. A nie je iba kolektívne nevedomie, ale aj kolektívne vedomie, ktorého je jednotlivec súčasťou. Tento zážitok je poznaním. Učíte sa svojimi prstami na nohách rovnako, ako sa učíte svojím mozgom – je to pekný spôsob učenia sa, veľmi jednoduchý. Mal som sa to dozvedieť pred rokmi.

Teraz je mi ukazované mystérium nie makrokozmu, vesmíru, ale jednej bunky: pocit a vedomie, ktoré obsahuje každá bunka. Je to ako ostré modré svetlo medzi astrocytmi. Jemne sa vznášam bezpečnou tmou. Teplo je tu, ale menej intenzívne. Je tu vždy, aj keď si ho zriedka uvedomujeme.“

Ozve sa hlas, odpočítavajúci vás späť do bdelého vedomia. Poďakujete sa za to, čo ste sa dozvedeli a naučili, natiahnete si ruky aj nohy, zažnete svetlo.

Otázky, otázky. Odpovede prídu, hoci mnohé povedú k ďalším a ďalším otázkam. Kto som? Kto som bol predtým, než som vstúpil do tohto fyzického bytia? Aké je najdôležitejšie posolstvo pre mňa, teraz, v tomto období? Čo tu robím, s vedomím, ktoré sa pozerá nadol na krivku Zemegule, zatiaľ čo moje telo ešte stále leží na posteli? Kde to je „tu“? Rozprávam sa s Bohom, so sebou, s nejakým výtvorom môjho vedomia, ktorý nadobudol nezávislú existenciu? Ako to, že v stave rozšíreného vedomia môžem komunikovať s vysokou postavou, odetou v zafírovo modrom šate, obklopenou poľom energie, a o pár mesiacov neskôr veznem do rúk knihu, o ktorej som nikdy predtým nevedel, Osvietenia Hildegardy, a naďabím rovno na obrázok Muža v zafírovo modrom odeve, reprezentáciu Súcitu, a spoznám v ňom postavu a zdroj energie, s ktorou pracujeme?

Hľadanie pravdy je súčasťou ľudského putovania. Monroe vidí svoju úlohu, alebo jej dôležitú časť, ako pomáhanie pri premieňaní viery a presvedčení na poznanie. Tým, že naučíme svoju myseľ poznať rozličné stavy vedomia a naučíme sa do nich ľahko a na želanie dostávať, môžeme tak obohatiť svoju skúsenosť, otestovať si svoje presvedčenia a nájsť si sami pre seba svoje poznanie. Jediné obmedzenia našim výskumom vo vedomí sú tie, ktoré si sami uložíme, zväčša zo strachu. Odstráňte tieto obmedzenia a hranice sa stratia. Náš potenciál je bez hraníc. Môžeme voľne lietať.

Preklad článku Ronalda Russella, publikovaný v časopise Kindred Spirit, Summer 1994: DreamingWolf.

© Kindred Spirit, 1994.

Ronald Russell je členom výboru poradcov pri Monroeovom inštitúte a pôsobí ako jeden z akreditovaných inštruktorov metódy Hemi-Sync v Európe. Spolu s manželkou Jill žijú v malebnom mestečku New Galloway na juhozápade Škótska, kde v The Russell Centre vedú kurzy Hemi-Sync. Manželia Russellovci v r. 1995 uviedli metódu Hemi-Sync aj na Slovensku a v r. 1997 aj v Českej republike.

Prečítajte si tiež Bádateľ času a priestoru: rozhovor s Robertom Monroeom.

Viac o Monroeovom inštitúte, jeho programoch a metóde Hemi-Sync nájdete v článkoch pod spoločným názvom Hemi-Sync: brána do vnútorného vesmíru.

 

 

 

Stránka vytvorená: by DreamingWolf, jún 2003.