Swami Agnivesh a reverend Valson Thampu:

„Kážu mier, vedú vojnu.“

Náboženstvo sa zameriava na rozdiely a ignoruje to, čo je univerzálne spoločné.

 

Nadišiel čas, aby bola povedaná pravda. Pravdou je, že mier je požehnanie, o ktorom sníva náboženstvo a ktoré je ničené náboženskou elitou. Náboženstvo sa rodí z nášho smädu po mieri: mieri s Bohom a – z toho vyplýva – po mieri so zvyškom stvorenia. Je to smäd, ktorý je možné uhasiť iba vodou lásky, lásky zvlášť k nepriateľovi. Po tisícročia sme však boli nútení piť bolehlav nenávisti v mene Boha lásky. Nikdy to nebolo dielo Božie, ale samozvaných strážcov a správcov bohov.
 
Božím požehnaním na ľudskú rodinu je mier. Islam, napríklad, je doslova náboženstvom mieru. Om Šanti, Šanti, Šantihi je jasné védické požehnanie. Ježiš zdravil ľudí darom mieru, „Pokoj buď s tebou“. Absolútny dôraz na súcit a ahimsa v budhizme a džainizme je kvintesenciou mieru a pokoja. Ľudské bytosti prijímajú tento dar pokoja a mieru a obrátia ho na kult krutosti voči sebe navzájom. Manipulácia oddanosti je v tomto kontexte najpoužívanejšou stratégiou. Niektorí ľudia sú nábožensky napodmieňovaní, aby sa správali bez myslenia. Je veľkým nebezpečím zamieňať si vôľu náboženského establišmentu za vôľu Božiu. Táto náboženská nevzdelanosť je zabalená do rúška oddanosti. To vysvetľuje, prečo väčšina ľudí vyjadruje svoju náboženskú oddanosť nenávisťou a ubližovaním ľuďom iných vier, a nie prostredníctvom lásky k nim. Božou vôľou je, aby sme milovali jeden druhého, pretože nemôžme úprimne milovať Boha, ak sa nemilujeme navzájom.

Všetky vojny a konflikty boli roznecované a vykvasili prostredníctvom zneužitia oddanosti. Pseudo-náboženská elita propaguje a prostituuje jedinečnú ľudskú vlastnosť a schopnosť oddanosti. Všetky formy nacionalizmu – najpotentnejšieho svetského náboženstva – zneužili schopnosť oddanosti tým najodpornejším spôsobom. Národ je pre nacionalizmus to, čím je Boh pre konvenčné náboženstvá. V časoch vojny rozdiel medzi patriotizmom a nacionalizmom mizne. So šíriacim sa násilím sa rozmazáva hranica medzi láskou k vlasti a nenávisťou k susednej krajine. Ľudia sa modlia k svojim bohom za víťazstvo nad nepriteľmi, súc presvedčení, že ich nepriatelia musia byť takisto nepriateľmi ich bohov. Zároveň sväté písma hovoria, že všetci sú rovnako dietkami Božími. Musí to byť ťažké byť Bohom, lebo Boh nepraktizuje zaujatosť a nadŕžanie stranám, a predsa musí brať na zreteľ naliehavé prosby oboch strán a poslúchať ich.

Náboženstvá stratili právo kázať mier tým, že odmietli mier medzi sebou. To sa stalo v dôsledku straty schopnosti žiť s rozdielmi. Náboženstvá sa od seba navzájom líšia, zvlášť vo zvykoch a praktikách. Je v povahe lásky uznávať a transcendovať rozdiely. Náboženstvá kážu lásku, ale ony samy zriedkavo praktikujú tento druh lásky. Namiesto toho „vyškolili“ svojich vyznávačov a stúpencov v umení nenávidieť, dokonca aj vtedy, keď kážu lásku. To, čo poháňa náboženskú elitu nie je kultúra lásky, ale kultúra organizovaných záujmov, ktoré si pripísali. Prvým krokom k  mieru je odhaliť toto univerzálne pokrytectvo.

Výsledkom je, že náboženstvo, ako ho praktizujeme dnes, je katalyzátorom vojny, a nie mieru. To preto, lebo došlo k odluke náboženstva od spirituality. Jadrom spirituality je disciplína lásky k Bohu a lásky k našim susedom. Duchovne je kvintesenciálnym ľudským právom právo na lásku. Mravne skazené náboženstvo nás okradlo o toto základné ľudské právo.

Svetskí vodcovia vykonali v dejinách pre definovanie a obhajobu ľudských práv, ako aj náboženskej slobody viac, než kazatelia a uchovávatelia náboženstva. Náboženstvá častejšie slúžili legitimizácii rozličných foriem a prejavov nespravodlivosti, ako je tomu v prípade nenávideného kastového systému. Náboženskí vodcovia mali ďaleko menej rešpektu pre náboženskú slobodu, než svetskí vodcovia. Najautentickejším dôkazom, že sme oddaní náboženskej slobode, je ochota rešpektovať a  zaručovať náboženskú slobodu tých, ktorí nepatria k nášmu vlastnému náboženskému „košiaru“.

Hoci sa predpokladá, že láska je archetypálnou náboženskou paradigmou, v skutočnosti je to práve moc, čo poháňalo a poháňa kočiare náboženstiev. To je to najevidentnejšie z postojov náboženskej elity v  každom náboženstve. Hoci sa náboženstvá líšia jedno od druhého vo svojich špecifikách, náboženské elity zdieľajú spoločnú agendu. Napriek nástojeniu na nezlučiteľnosti náboženstiev, majú totožné názory a ciele. Pretože sú si navzájom tak podobní, bojujú ich stúpenci o to, aby zachovali falošnú auru odlišnosti. Ale skutočný nepriateľ náboženstva je konzumne-materialistická kultúra. Sotva nejaké náboženstvo bojuje proti nej. Namiesto toho sa samotné náboženstvá stávajú čoraz viacej konzumnými.

Kľúčom k vyliečeniu náboženstiev, ktoré je predpokladom k mieru, je to, že ľudia by mali odmietnuť akceptovať pokrytectvo náboženskej elity, ktorá s nimi veľmi často zaobchádza zle. Príkladom toho je apatia náboženského establišmentu k rozvoju jeho komunity. V Indii je toto najvyhranenejšie v prípade muslimskej komunity. Muslimskí vodcovia by mali vysvetliť, prečo je dnes tak mnoho z ich stúpencov nevzdelaných analfabetov. Kvalita života v tomto svete by nemala byť obetovaná účelom nejakej pokryteckej kompenzácie vo sveta, ktorý má prísť.Kdekoľvek boli ľudia splnomocnení k tomu, aby nadobudli kvalitu života, uprednostnili mier. Dokiaľ je a bude cena ľudského života ohrozovaná hrubou chudobou, je možné poháňať masovú zúrivosť v prospech vojny a viesť chudobných do boja. Chudoba a nepokoj kráčajú spolu: je pokrytecké modliť sa za mier, bez vyhlásenia vojny chudobe, nevzdelanosti a zaostalému rozvoju. Chudoba degraduje jednotlivcov a okráda ich o  dôstojnosť a hodnotu. Je ľahké nadrogovať ľudí do takého stavu ópiom falošného patriotizmu a prinútiť ich obetovať svoj život krvavým bohom vojny. Bohatí, ktorí si cenia svoj život, sú zriedka presvedčení o tom, aby zomreli za svoju vlasť, hoci sú to práve oni, kto najhlasnejšie odporúčajú sebevražedný patriotizmus chudobným. Aj náboženská elita romantizuje chudobu, zatiaľ čo ona si hovie v luxuse.

Základnou agendou mieru musí byť reformácia a duchovná revitalizácia všetkých náboženstiev. Prvým krokom k mieru a ľudským právam je nastolenie mieru medzi náboženstvami. Je potrebné zachrániť náboženstvá z ich súčasného rámca konfliktných vzťahov a relokovať ich do novej paradigmy vzájomnej spolupráce. Druhým krokom je uznanie rovnakej hodnoty každej ľudskej bytosti, bez ohľadu na to, aké náboženstvo ľudia vyznávajú. Tretím krokom je prinavrátenie rovnováhy medzi vierou a rozumom v  náboženstvách a dôrazná kritika idey náboženskej oddanosti. Štvrtým krokom je nekompromisný záväzok k sociálnemu a etickému rozvoju. Takýto rozvoj je kľúčom k oceneniu plnej hodnoty ľudskej bytosti. Piaty krok je demokratizácia všetkých náboženstiev a ich establišmentu a odhalenie pokrytectva, ktoré v nich prekvitá. Náboženstvo sa musí stať doménou pravdy a spravodlivosti. Kým sa toto nestane, budú náboženstvá kázať mier a viesť vojnu.


Krátené z článku, publikovanom v The Hindu, december 2001.
Swami Agnivesh je sociálny aktivista. Rev. Valson Thampu je publicista a mierový aktivista.


Preklad článku, uverejneného v časopise Resurgence, júl – august 2002, č. 213, str. 40-41.
Preklad: DreamingWolf. Publikované s láskavým povolením redakcie.





Späť na stránku Kútik Resurgence





Stránka vytvorená: by DreamingWolf , november 2002