Tyrania hračiek.

Ziauddin Sardar

Moderné hračky obmedzujú predstavivosť, živia agresiu a menia deti na zažiadaných konzumentov.

batman

 

Vianoce, obdobie dobrej vôle, je tiež obdobím tyranie. Je to obdobie, kedy malé deti vydierajú svojich rodičov, aby im kúpili hračku, ktorá je hitom tej sezóny. Hračky sú ako drogy. Podobne ako drogy, fungujú ako umelé stimulanty detského vedomia. Sú návykové. Deti jednoducho nemajú hračiek dosť. A tak ako drogy, menia naše deti na zombiov, nenásytných konzumentov, ktorí večne hladujú po najnovšom ošiali a preto ničia ich predstavivosť a pocit pohody.

Takže, nekupujte žiadne hračky pre tie malé protivy. Namiesto toho, zabaľte obrovskú prázdnu kartónovú krabicu a sledujte, koľko sa s ňou vedia zabaviť. Keď som tak vlani urobil, stala sa z nej loď, ktorá sa plavila oceánom nášho obývačkového koberca. Nanešťastie, toto z vás spraví najneobľúbenejšieho rodiča storočia. Tí, čo dávajú reklamy do televízie, zhypnotizovali deti a spravili z nich malých démonov, ktorých túžba musí byť naplnená. Keď sa to preloží do vrstovníckeho tlaku (peer group pressure), stávajú sa deti hypersenzitívnymi na počet, dômyselnosť a preto aj cenu hračiek, ktoré dostávajú. Ako by mohli mať na školskom dvore hlavu hore, ak dostali na Vianoce prázdnu kartónovú krabicu -- aj keby s ňou mali niekoľkohodinovú srandu a zábavu? Deti a rodičia, ktorí si nemôžu dovoliť ten najposlednejší hit, sa cítia neadekvátne a odcudzene. Tak sú rodičia polapení v tyranii hračiek rovnako, ako deti.

Jedno z najevokatívnejších miest aké poznám, je Bethnal Greenske Múzeum detstva v Londýne - zaujímavý názov, keďže ide o múzeum hračiek. To, čo je tak evokatívne na tomto múzeu, je ľahkosť, s akou viete určiť sociálne, vojenské a ekonomické dejiny Británie pohľadom na hračky. Tento fenomén nie je funkciou detstva: je funkciou dospelých, ktorí chcú vpečatiť svoje idey, ašpirácie a ideály deťom. V jednom zmysle, odovzdávanie našej kultúry deťom je záležitosťou každej generácie, úlohou kontinuity. No je čosi obmedzené a obmedzhujúce na tom, keď hračky sú naším činiteľom tohto prenosu.

Dnes sú hračky dizajnované tak, aby strčili deti do dominantnej role v blahobytnej spoločnosti: do role konzumu. Funkciou moderných hračiek je premeniť deti na bezduchých konzumentov, impulzívnych nakupovateľov zajtrajška. Hračky sú malé ideologické balíčky, ktoré vštepujú totálne materialistické chápanie túžby a uspokojenia, potešenia a šťastia. Je úlohou detí, aby priviedli mamu a ocka k tomu, aby investovali neobyčajné množstvo svojho príjmu do nákupu hračiek.

Konvenčne boli hračky spôsobom vyznačovania vzdialenosti medzi deťmi a dospelými. Princípom zvyklo byť, "Keď som bol dieťaťom, myslel som ako dieťa... Keď som sa stal dospelým, detinské veci som odložil bokom." Teraz myslia deti predstavami, vykonštruovanými ľuďmi od marketingu, a upadajú do detinských závislostí po "hračkách" dospelých, bez prechodového obdobia či priestoru, v ktorom by mysleli samostatne. Existuje nepretržitý pohyb od "prvej hračky maličkého dieťatka" ku hračkám pre batoľatá, deti predškolského a školského veku, adolescentov a dospelých. Každá hračka a každý krok je prepracovanou marketingovou schémou, ktorá vyžaduje nákup za nákupom. Akonáhle kúpite Barbie, potrebujete zakúpiť pár šiat, nezabúdajúc na jej priateľa Kena. Počítačové hry vyžadujú počítač, potom softvér a potom kúpu niekoľkých či viacerých hier, potom doplnky, pokračovania a nové verzie hry a tak ďalej. Deti aj dospelí sú polapení v slučke ideí a zážitkov, ktoré nevedú nikam, iba k viac a viac hračkám. 

Preto tá bombastická reklama, ošiale, hystéria nad hračkami, ktoré sú vypredané, s rodičmi a starými rodičmi poletujúcimi sem a tam, aby sa postavili do radu pre nejaké prchavé haraburdie. Všimnite si tiež ošiaľ za "zberateľskými kúskami", ako sú Beanie Babes či bábiky Cabbage Patch, ktoré prichádzajú doplnené o "adopčné papiere", čo z nich urobilo jednu z najvyhľadávanejších hračiek 80-tych rokov. Takže hračky už majú málo spoločného s hrou, no o to viac s vlastníctvom.

bionicleHračky tiež vážne obmedzujú predstavivosť detí. Väčšina moderných hračiek má jednu pridelenú funkciu. Napríklad, Teletubby je Teletubby: osoba, čo žije v Teletubbylande. Batman žije v Gotham City a všetky detaily jeho sveta sú už poskytnuté -- neprenecháva sa nič na predstavivosť. Bábiky už viac nie sú len bábikami -- nevýraznými, prázdnymi, sterilnými vecami, ktoré dievčatká používali na to, aby si vytvorili nespočet imaginatívnych postáv. Dnešné hračky stanovujú pravidlá. Sú to Cindy, Bárbiny, bábiky Cabbage Patch či Bonny. Nie sú to hračky, lež koncepty; nemôžete sa s nimi hrať v konvenčnom zmysle využívania svojej imaginácie na vytvorenie sveta, pretože ich svet je už vytvorený. Deťom už zostáva málo, čo by mohli robiť, než sa len riadiť konceptuálnou mriežkou, ktorá im bola predostrená.

Obmedzenia detskej imaginácii nie sú abstraktné. Vždy propagujú isté svetonázory, ako napríklad hollywoodsky, ako je tomu v prípade hračiek na podklade filmov, alebo pohľad na svet západnej počítačovej kultúry strednej vrstvy, ako je to v prípade Playstation a iných počítačových hračiek. Zvážte, napríklad, posolstvo, aké vysiela Barbie. Keby si len vyzerala ako Barbie, dievčatko, mohla by si sa vydať za Kena a žiť šťastne až do smrti. Neprekvapuje preto, že chlapci vyrastajú v očakávaní tela typu Barbie a zhody u každého dievčaťa, ktoré stretnú. A ich vlastné hračky odrážajú najextrémnejšií prejav ich rodu -- Action Man, He-man, G.I. Joe a iné veľké a mocné, maskulínne, machovské, dobre stavané a násilnícke figúrky. Väčšina hračiek pre chlapcov sa zakladá na myšlienke, že vojna, mrzačenie, deštrukcia a dominancia sú tým všetkým, o čom je svet.

Kontrola, keď ste totálnym pánom vášho vesmíru, je základnou ingredienciou všetkých elektronických hier. Na čom záleží je víťazenie, "skórovanie", koľko bodov ste umiestnili na tabuľu -- každá počítačová hra má to počítadlo. Ste proti každému užívateľovi, ktorý hru hral pred vami. Celý život sa stáva súťažou. Dominancia je meno hry -- kamarátstvo či súcit sú vykázané.

Medzi trávením detstva strieľaním, kopaním, bodaním, štvrtením, udieraním a hraním vojnových hier a schopnosťou zvládať agresiu a testosterón v adolescencii je, podľa mňa, priama a nenarušená súvislosť. Odtiaľ je to len krátky krok ku plne dospelému, ktorý nedokáže kontrolovať svoju zlosť a zúrivosť.

Do tej miery, do akej je hra príležitosťou tvoriť, slúžia hračky hre najlepšie vtedy, keď prenechávajú čo najväčší priestor pre imaginatívne tvorenie. Kreativita na oplátku pestuje široké a početné predstavy o budúcich možnostiach. Keď patrili hračky do sféry remesiel, boli utvárané rukou človeka a boli produktom jeho práce. V dôsledku toho nadobúdali hračky ľudský rozmer. Zhotovené z jednoduchých materiálov, ako drevo, hlina a papier, dávali priestor väčšej pružnosti a použitiu hráčovej imaginácie. Boli jedným zo spôsobov odporu mechanickému pohľadu na svet. Remeselné hračky vyžadovali od detí zaangažovanie, a ich samotná povaha podporovala socializáciu a spoluprácu. Pomáhali deťom nie len pri stávaní sa členmi spoločnosti kreatívnymi a pružnými spôsobmi, ale tiež v premýšľaní o budúcnosti tisíckami imaginatívnych spôsobov. Deti videli budúcnosť ako plnú potenciálu: svet nepotrebuje byť taký, ako ho dospelí utvorili. Bolo ho možné zmeniť, mohol byť lepším miestom.

Dnes hračky stelesňujú kvality automatu, stroja, podobného robotu. Podporujú monolitickú predstavu o budúcnosti. Budúcnosťmá len jednu možnosť -- pokračovanie vojnovej prítomnosti. Deti nemajú voľbu predstavovať si alternatívne možnosti v budúcnosti. Inými slovami, moderné hračky čoraz viac a viac stelesňujú redukcionostický, jednodimenzionálny pohľad na svet, kde vykorisťovanie je normou a niet v ňom miesta pre zlepšenie či sociálne osvietený rozvoj.

Samozrejme, nemusí to byť tak. No vyslobodenie sa spod tyranie moderných hračiek nie je ľahké. Rodič, ktorý nemôže poskytnúť hračky, vyžadované jeho deťmi, nie je "dobrý" rodič. Nikto z nás nechce, aby si naše deti o nás mysleli, že sme mizerní, nudní ockovia a mamičky. Chceme, aby o nás zmýšľali ako o priateľoch. Čo mi pripomína, keďže sme boli všetci indoktrinovaní ideou, že máme byť svojim deťom priateľmi, čo sa stalo so všetkými tými hrami, ktoré ste sa mohli s nimi hrať? Čo tak prebehnúť sa okolo domu, zavískať si od radosti, zahrať sa na "schovávačku", postaviť si snehuliaka, vyšplhať sa na strom, použijúc svoju vrodenú imagináciu a kreativitu na to, aby sme veci uvideli, interpretovali ich a urobili? Azda tú kartónovú krabicu napokon zabalím. Spomínam si, že sa odo mňa žiadalo, aby som bol strojovňou, ktorá poskytne pohyb naprieč kobercovým oceánom. A všetci sme sa riadne spolu nasmiali.

 

Úryvok z knihy The A to Z of Postmodern Life (Od A po Z postmoderného života). Ziauddin Sardar je pravidelným prispievateľom do New Statesman.

Preklad článku z časopisu Resurgence No. 215 November/December 2002: DreamingWolf. Publikované s láskavým povolením redakcie.

 

 

Späť

 

 

 

 

Stránka vytvorená: by DreamingWolf, marec 2005.