Thomas MOORE:

Boh je Láska.

obr.

 

Krátko následne po tragédii vĺn tsunami v Indickom oceáne sa začali niektorí ľudia pýtať: "Ako mohol Boh dopustiť tak masívne utrpenie?" Túto otázku nie je ľahké zodpovedať. Prečo je život taký, aký je? Prečo ochorieme, prečo zostarneme a umrieme? Prečo existujú rozvody? Prečo sú niektorí ľudia násilní? Prečo deti trpia?

Nikdy ma neuspokojila žiadna z odpovedí na tieto otázky. To, čo viem, je to, že život, ktorý máme pred sebou je všetko, čo máme. Nie je to všetko, v čo si robíme nádeje, a nie je plne pochopiteľný. A predsa je život úžasný dar, plný možností. Radšej by som ho mal taký, aký je, než nemať ho vôbec.

No otázka dobrotivosti Boha, alebo jej chýbanie, je znepokojujúca, obtiažna. Mnohé náboženstvá sa nás snažia vzdelať v našej predstave toho, kto alebo čo je božské. Domnievam sa, že by ste mohli urobiť škálu, ktorá by merala dômyselnosť, vyšpekulovanosť našej predstavy Boha. Niekde pri spodku by bola predstava Boha, akú ste možno pochytili ako dieťa: Boh je muž okolo šesťdesiatky, so šedou, dlhou bradou, ktorý nazerá spoza oblakov, monitorujúc každý pohyb každej bytosti.

Vzdelanejšia by mohla byť predstava Boha ako neviditeľnej reality, osobnej, dobrej, tvoriacej a podporujúcej. No pýtať sa otázku, prečo Boh necháva toľkých ľudí trpieť, znie, akoby bol ľudským starým otcom, ktorý sa pohráva so životom z oblakov. Čo keby sme si Boha predstavili, ako hovoria Tomáš Akvinský a mnohé východné náboženstvá, ako neznámeho a skrytého? Deus absconditus. Čo keby sme mali na Boha aplikovať slávne slová z Tao Te Ťing: "Tao, o ktorom možno hovoriť, nie je večné Tao." Čo keby sme vzali do úvahy to, čo mal veľký teológ Paul Tillich na mysli, keď hovoril o Bohu mimo teizmus, alebo Dietrich Bonhoeffer, človek s veľkým srdcom, keď hovoril o žití, akoby Boh nebol faktor, v prítomnosti Božej? A čo majster Eckhart, vraviaci "Nikto nevie, čo je Boh", či Hildegarda z Bingenu: "Žiješ vo všetkom, a predsa ťa nepoznáme."

Snáď keby sme Boha toľko neantropomorfizovali, naša reakcia na prírodné katastrofy, ako je tsunami, by bola odlišná. Mohli by sme mať predstavu, tušenie božstva, ukrytého v záhyboch prírody, nie ružovolíceho deduška, ale tajuplného zdroja života, ktorý emanuje svet, ktorý je úplný iba krásy a hnevu prírody. Mohli by sme sa za tým účelom naučiť chrániť sa a azda aj vyvinúť dostatočne zrelú svetovú komunitu. Pretože život bude vždy výzvou, so svojou eleganciou a deštruktívnosťou.

"Antropo-morfizovať" znamená tvarovať Boha na človeka. Ako vraví Akvinský a iní teológovia, na to, aby sme vyjadrili časť svojho ponímania Boha, musíme používať analógie a metafory. No mali by sme si dávať pozor na to, aby sme z Boha nevymorfovali božskosť. Mohli by sme urobiť lepšiu prácu jazykom, ktorý používame. Obzvlášť by pomohlo, keby sme z neho odstránili sentimentalitu, ktorá robí Boha bábkou ľudskej mysle. 

Náboženstvá sveta často vsugerúvajú, že Boh je jeden, ale že komunita nie je veľmi ďaleko od podstaty božského. V budhizme je sangha alebo komunita esenciálnou. V Islame komunita stúpencov je srdcom náboženstva so silným zameraním na jedného Boha. V polyteizme jestvuje obraz Boha ako bohato rôznorodej komunity. A dokonca aj v kresťanstve obraz Trojice sugeruje, že, záhadne, Boh je spoločenstvo, hoci zároveň kresťania žhavo veria v monoteizmus. Ak sme utvorení na obraz Boží, ak božstvo nami preteká na nepredstaviteľne dômyselnej hĺbke, potom božské najviac odrážame vtedy, keď konáme v ozajstnom spoločenstve, s rôznorodosťou a individualitou.

Stojac zoči-voči tsunami, nepýtam sa, "Ako mohol starostlivý Boh dopustiť takú hroznú vec?" Nemusíte byť na tejto zemi pridlho, než sa naučíte, že život je zmesou tragédie a potešenia. Mojou otázkou je: Staneme sa niekedy dosť zbožnými na to, aby sme transcendovali svoje malicherné osobné vášne a urobili svet skutočným spoločenstvom? Prečo má Tichý oceán varovné zariadenia na tsunami a Indický nie? Je to teologická otázka o komunite. 

Rovnakú otázku by sme sa mohli opýtať o tisíckach detí, zabitých a hrozne zranených vo vojnách po celom svete. Tento horor existuje preto, lebo sme dostatočne nedozreli na to, aby sme vytvorili svetovú komunitu, ktorá by naozaj slúžila prospechu a dobru našich detí. Opäť, je to teologická vec. Fungujeme pod vplyvom infantilnej ilúzie, že náboženstvá navzájom súťažia, a zápasíme so svojimi úzkostnými a napätými presvedčeniami s doslovnými zbraňami. Kážeme náboženstvá, ktoré sú z deveťdesiatich percent ideológiami, plnými ega, a, zoči-voči tomuto pseudo-náboženstvu, utvárame sekularistickú spoločnosť, ktorá už zo svojej definície nie je schopná naozajstného spoločenstva. 

Boh nie je zodpovedný za utrpenie; my sme. V porovnaní s naším učením sa v takmer všetkých ďalších oblastiach, naše predstavy o náboženstve sú detinské. Náboženstvo nie je klubom kamarátov rovnakého zmýšľania. Je to spôsob bytia, ktoré vníma hlboké mystérium života, so všetkými jeho paradoxami a protirečeniami, a vynakladá úsilie na to, aby transcendovalo jedinca, objaviac napokon, že Boh je láska, čomu kresťania vravia agape -- láska, aká sa prejavuje v spoločenstve.

Preklad zo stránky www.careofthesoul.net: DreamingWolf. © Thomas Moore, 2005.

 

Späť

 

 

 

Stránka vytvorená: by DreamingWolf, marec 2005.