Jon Kabat-Zinn: Život robotov.

 

 

V ére okamžitého spojenia možno strácame spojenie so sebou samými.

 

 

 

Náš svet sa mení radikálne priamo pod naším nosom spôsobom, aký ľudský nervový systém nikdy predtým nezažil. Vo svetle mimoriadnej veľkosti týchto zmien by mohlo byť dobrým nápadom pouvažovať o tom, ako vplývajú na náš život. 

 

Odhadujem, že sme si to sotva všimli. Sme príliš zaujatí prispôsobovaním sa novým možnostiam a výzvam, učiac sa ako využiť tieto nové technológie na to, aby sme mali hotových viac vecí a aby sme ich mali hotové rýchlejšie, a v tomto procese sme sa stali na nich úplne závislí. A či už si to uvedomujeme, alebo nie, dnešná doba zrýchlenia, ktorá nevykazuje žiadne známky spomaľovania, nás zmietla so sebou. Technológia, tak vtieravo ponúkajúca prínos vo voľnom čase a výkonnosti, nám hrozí, že nás oberie o oboje, ak sa tomu tak už nestalo. Poznáte snáď niekoho, kto má viac voľného času?

 

Hovorí sa, že rýchlosť nášho súčasného života je poháňaná neúprosným exponenciálnym zrýchlením, známym ako Mooreov zákon (podľa zakladateľa spoločnosti Intel, Gordona Moorea, ktorý ho ako prvý sformuloval), určujúci veľkosť a rýchlosť integrovaných obvodov. Každých osemnásť mesiacov narastá výpočtová sila a rýchlosť ďalšej generácie mikroprocesorov dvojnásobne, zatiaľ čo ich veľkosť sa dvojnásobne zmenšuje, a ich náklady ostávajú približne nemenné. Predstavte si to: narastajúca rýchlosť spracovávania údajov, väčšia a väčšia miniaturizácia a lacnejšia a lacnejšia elektronika, a koniec v nedohľadne. Táto kombinácia ponúka vábenie u počítačových systémov pre prácu i na doma, spotrebných výrobkov, hier a prenosných elektronických zariadení, ktoré môže viesť ku strate akéhokoľvek zmyslu pre mieru a smerovanie, v súvislosti s tým, ako chtiac-nechtiac reagujeme na narastajúci objem e-mailov, telefonátov, faxových správ, mobilných hovorov či esemesiek, prichádzajúcich zo všetkých kútov planéty. Naozaj, veľa z toho, čo k nám prichádza, je od ľudí, na ktorých nám záleží a s ktorými chceme byť v spojení. Ale čo rovnováha? A ako regulujeme rýchlosť okamžitej a všadeprítomnej prepojenosti a očakávania okamžitého odpovedania?

 

telefonátProstredníctvom našich mobilov a bezdrôtových zariadení veľkosti dlane dokážeme byť teraz v takom spojení, že môžeme mať kontakt s kýmkoľvek a každým, kedykoľvek a pracovať kdekoľvek. No všimli ste si, že v tomto procese riskujeme to, že nebudeme nikdy spojení sami so sebou? Pri tých všetkých zvodoch a mámeniach môžeme ľahko pozabudnúť na to, že naše primárne spojenie so životom sa deje prostredníctvom nášho vlastného vnútra -- zážitku nášho vlastného tela a všetkých našich zmyslov, vrátane mysle, ktoré nám umožňujú dotýkať sa a byť dotýkanými svetom, a konať v náležitej odozve na to. A k tomu potrebujeme chvíle, ktoré nie sú naplnené ničím, v ktorých neskáčeme vybaviť si ešte jeden telefonát alebo poslať ešte jeden mail, či naplánovať si ešte jednu akciu, alebo si rozšíriť zoznam vecí, ktoré treba urobiť. Potrebujeme okamihy reflexie, zvažovania, premýšľania nad vecami a dumania.

 

Pri všetkých tých rečiach o konektivite, čo tak konektivita so sebou samými? Stávame sa tak prepojení s každým ďalším človekom, že nie sme nikdy tam, kde sme. Sme na pláži s mobilom v ruke, tak sme tam naozaj? Kráčame po ulici s mobilom pri uchu, tak sme tam naozaj? Šoférujeme s mobilom pri uchu, tak sme tam naozaj? Musíme nechať svoju možnosť byť vo svojom živote vyletieť von oknom, tvárou v tvár zrýchľovania rýchlosti nášho života a možností okamžitého spojenia?

 

Čo tak nespájať sa s nikým počas chvíľ medzitým? Čo tak uvedomiť si, že vôbec neexistujú chvíle medzitým? Čo tak zavolať pre zmenu sebe samým, aby sme zistili, čo sa v nás deje a uvideli, čo nás zamestnáva? Čo tak len byť v spojení s tým ako sa cítime, dokonca aj vo chvíli, keď sa možno cítime otupene, alebo preťažene, alebo znudene, alebo mimo, úzkostne, vystrašene, depresívne, alebo keď máme pocit, že máme stihnúť ešte toľko vecí?

 

A čo tak byť spojení s naším telom a univerzom vnemov, prostredníctvom ktorých pociťujeme a poznávame vonkajší svet? Čo tak dopriať si čas na dlhšie chvíle a vytrvať aj v najbezduchejšom a najautomatickejšom okamihu, uvedomujúc si čokoľvek, čo nám v tej chvíli prichádza na um: naše emócie a nálady, naše myšlienky a presvedčenia? Čo tak kultivovať väčší obraz, ktorý zahŕňa nás samotných na každej úrovni, aj vtedy, ak je tento obraz stále pokračujúcou prácou, vždy provizórnou, vždy sa meniacou, vždy sa vynárajúcou, niekedy jasne a inokedy nie?

 

Väčšinu času neslúži naša novonájdená technologická konektivita skutočnému účelu, len zvyku, a tlačí hranice absurdnosti, ako v prípade dochádzajúcich zamestnancov, prilepených k svojim mobilom, informujúcich svoje rodiny a priateľov, "Nastupujem na vlak". Čo je zlé na tom, že len nastupujete na vlak, bez toho, aby ste to niekomu oznamovali?

 

Keby sme to hovorili sami sebe, bolo by to všímanie si svojho zážitku a teda by to bolo celkom užitočné pri našom kultivovaní uvedomovania si telesného zážitku, ktorý sa v tej chvíli odvíja. Nastupujem na vlak (a viem o tom). Vystupujem z vlaku (a viem o tom, uvedomujem si to). To je stelesnená, včlenená bdelosť. Povedať to niekomu inému? Kto to potrebuje? Môže to danú chvíľu rozbiť, zničiť rozptýlením, odpútaním pozornosti, skonkrétnením. Akosi sa zdá, že byť sám so svojím zážitkom a v ňom už nestačí, hoci je to v tej chvíli náš život.

 

TÝM NECHCEM POVEDAŤ, že väčšina z technológií, ktoré vyvíjame, nie sú extrémne užitočné. Mobilné telefóny umožňujú rodičom zostať v kontakte s ich deťmi. Mobily nám umožňujú nájsť jeden druhého a skoordinovať užitočne svoje činnosti. Počítače a tlačiarne a ich mocné softvérové možnosti, spojené so schopnosťou okamžitej výmeny dokumentov e-mailom kedykoľvek a kamkoľvek, a okamžitým prístupom k informáciám, nám umožňujú urobiť za deň viac práce, než by sme mali hotovej za týždeň či mesiac pred pätnástimi rokmi. Neobhajujem ludistické preklínanie technologického rozvoja a netúžim romanticky vrátiť ručičky hodín späť do jednoduchších čias. No myslím si, že by sme mali myslieť a dbať na všetky tie nové a mocné spôsoby, ktoré sú nám dostupné, prostredníctvom ktorých sa môžeme a budeme môcť stratiť vo svete tam vonku a zabudnúť na svet vo svojom vnútri a ešte viac tak stratiť kontakt so sebou.

 

Čím viac nás vlečie vonkajší svet týmito všetkými novými a rýchlymi spôsobmi, s akými sa náš nervový systém nikdy predtým nestretol, tým dôležitejšie môže byť pre nás to vyvinúť masívnu protiváhu v podobe vnútorného sveta: takú, ktorá tíši a vylaďuje nervový systém a dáva ho do služby múdreho žitia, pre nás i pre druhých. Túto protiváhu možno kultivovať venovaním väčšej pozornosti telu, mysli a naším zážitkom na prahu vnútorného a vonkajšieho, vrátane chvíľ, kedy používame technológie pre spájanie sa, či momentov, kedy sa vynára impulz urobiť tak. Inak môžme skončiť tak, že budeme riskovať to, že budeme žiť ako roboty, kedy už ani nebudeme mať čas na to uvedomiť si, kto toto všetko robí, kto sa dostáva niekam, kde je to žiadúcejšie a či je to naozaj to miesto, kde chceme byť.

 

Z knihy Coming to Our Senses: Healing Ourselves and the World Through Mindfulness © Jon Kabat-Zinn 2005 (Hyperion).

Jon Kabat-Zinn je emeritným profesorom medicíny a zakladajúcim riaditeľom Center for Mindfulness in Medicine, Health Care, and Society na University of Massachusetts Medical School.

 

 

Preklad: DreamingWolf. Publikované s láskavým súhlasom redakcie časopisu Resurgence.

 

 

 

 

 

Späť

 

 

 

Stránka vytvorená: by DreamingWolf, apríl, 2007 .