Chris Poulson: Spovede spamätávajúceho sa muža.

 


Nachádzam sa v intelektuálnom bahne. Možno vôbec nie je intelektuálne, možno je emocionálne. Dospel som k uvedomeniu, že väčšinu môjho dospelého života som mužov nemal rád. Nemyslím tým, že som homofóbny. Mám tým na mysli to, že v skutočnosti som sa naučil mužov nemať rád.

Naučil som sa viniť za problémy sveta mužov. Naučil som sa, že muži znásilňujú, kradnú, zabíjajú, spôsobujú vojny a sú všeobecne zodpovední za neduhy sveta. Naučil som sa, že sme olúpili Matku Zem až do tej miery, že jej existencia je ohrozená. Naučil som sa, že ženy majú odpovede, keby len muži počúvali. S tou výnimkou, že to možné nie je, lebo muži sú nezodpovední.

Už od puberty mi ženy hovorili, že som zvláštny, na rozdiel od "druhých mužov". Naučil som sa, že ma vnímali ako jemného, citlivého a starostlivého - zvlášť v tom, čo ba týkalo žien. Ako ženské hnutie rástlo, začal som si dokonca hovoriť feminista (a ešte stále tak robím!) Som jedným z tých mužov, ktorí hovoria, že ich najlepšími priateľmi sú ženy (a, popravde, moji najbližší priatelia sú ženy).

Tak v čom je problém? Za pohladenia, ktoré som si vyslúžil za to, že "som iný", som sa naučil vidieť druhých mužov ako sociálnych deviantov, sociopatov, ktorým je potrebné sa vyhýbať. A pridal som sa k zahanbovaniu vecí mužských a maskulínnych. Naučil som sa znevažovať svojich bratov ako "vychrtlých, bledých belochov", ktorým nemožno dôverovať, emociálne či sociálne, a ktorí sú súčasťou vládnucej a kontrolujúcej menšiny, ktorá vnucuje svoju vôľu väčšine.

Skrátka a dobre, naučil som sa nemať rád druhých mužov a nedôverovať im.

Drsná realita na mňa spadla, keď som objavil, že ženy, ktoré ma obdivovali pre moje zjavné feminínne aspekty, tak robili iba do istej miery. Náhle sa moja citlivosť stala povinnosťou, slabosťou. Moja túžba po sociálnej a emocionálnej podpore a záväzku sa stala "núdznosťou", moja otvorenosť k tomu hovoriť, čo ma zraňuje, sa stala emocionálnym problémom. Bol som závislý na vzťahu, na partnerke. Bolo potrebné ma napraviť. Povedli mi, že by som mal vyhľadať terapiu, a to terapiu s terapeutkou, kvôli mojim "problémom so ženami". Stručne povedané, dozvedel som sa, že nie som zdravý muž.

Mužov som nemal rád, ani som im neveril. A zjavne som mal problémy so ženami. Čo som mal robiť?

Začal som cestu nápravy svojej identity ako muža a pokračoval tým, že som sa začal kriticky pozerať na roly, ktoré sú od mužov v spoločnosti očakávané. Začal som sa pozerať na svoje aktíva, svoje atribúty ako muža. Naučil som sa, že sme sa vohnali, a boli vohnaní, do kúta - paradox. Cesta von spočíva v tom, naučiť sa, v čom môžeme byť na seba hrdí a na čom potrebujeme pracovať. Musíme si pozdvihnúť vedomie o sebe, aby sme sa ako muži cenili. Nezáleží na tom, ako tvrdo a ťažko pracujeme, aby sme uspokojili druhých, vždy budú existovať hlasy, ktorým nevyhovieme, ktorým nebude stačiť nič, než totálna rekonštrukcia. Týmto hlasom sa musíme naučiť povedať "Dosť". Dosť bolo stereotypizovania.

Ako muži sa potrebujeme naučiť navzájom sa akceptovať.

Ja, sám za seba, sa učím, že mám mužov rád. Je ťažké rehabilitovať mužov z hriešneho a abuzívneho bahna, do ktorého som sa ich naučil odvrhovať. No my muži sme krásni svojím vlastným spôsobom a vykonali sme mnoho, na čo môžeme byť oprávnene hrdí. A je to táto stránka mužov, ktorú začínam oceňovať a milovať rovnako, ako som sa naučil pohŕdať a odmietať obraz mužov, ktorý som videl odrážať sa v očiach mnohých žien.

Preklad článku z časopisu Everyman - A Man's Journal, č. 34 Nov/Dec. 1998.
Preklad: DreamingWolf. Publikované s láskavým dovolením autora.




 

Späť



Stránka vytvorená: by DreamingWolf, november 2002