Svet potrebuje mužské srdce.

Interview s Josephom Jastrabom.

(Preklad interview Berta H. Hoffa, zverejneného v časopise M.E.N. Magazine, Vol. 5, No. 5, May 1994.)


Joseph JastrabJoseph Jastrab mal pôvodnú víziu časopisu Wingspan, ktorý bol dlho celonárodným hlasom mytopoetického hnutia. Je autorom vychádzajúcej knihy, nazvanej "Sacred Manhood, Sacred Earth: A Quest into the Wilderness of a Man’s Heart” („Posvätná mužskosť, posvätná Zem: púť do divočiny mužského srdca“). Počas toho, ako sa muži na Konferencii mužských vodcov v Indianapolise zúčastnili poobedňajšieho bubnovacieho sedenia, využil Bert príležitosť posedieť si na verande a podebatovať si s Josephom o jeho víziách a o jeho práci s víziami.

Bert: Azda by sme mohli začať tým, že nám povieš niečo o začiatku tvojej práce hľadania vízie mužov.

Joseph: Doslova som o túto mužskú prácu zakopol v roku 1981. Mal som vtedy 31 rokov. Bol som so skupinou mužov a žien v kaňonoch Utahu. Jedného večera ma čosi zavolalo do púšte. Náhodou bol vtedy spln mesiaca. Bola to celkom krásna a vábivá noc. Cítil som, že sa čosi vo mne hýbe a malo to nájsť vyjadrenie tam vonku v púšti.
Naďabil som na nejaké durmany – „diablovu burinu“ - ktoré kvitli uprostred noci. Tieto rastliny mali biele kvety v tvare trúbeľky, ktoré sa otvárali, keď na ne zasvietilo svetlo mesiaca.
Pritiahlo ma to k nim a sadol som si pred ne.
Von som vyšiel s  otázkou, ako by som mohol čo najlepšie slúžiť planéte. V tom čase to bola jediná otázka, ktorú som mohol položiť. Zdala sa byť perfektná na ten večer. V meditácii som potom ako odpoveď počul toto: „Svet potrebuje mužské srdce.“ Prichádzalo to zas a znova. Skúšal som sa to zahnať ako nepodstatné. Napokon, čo má mužské srdce dočinenia so zachraňovaním sveta? Ale čím viac som sa to snažil zahnať, tým žiarivejší bol uhlík – tá veta. Tak som tú situáciu nechal tak, s frázou, ktorá sa mi točila dookola v srdci a mysli: „Svet potrebuje mužské srdce.“ To ma radikálne zmenilo: otvorili sa mi oči pre celé územie mužského srdca, ktoré som nikdy predtým neprebádal. Začalo mi to otvárať oči voči mužom, ktorými sme. Otvorilo mi to oči voči našim záväzkom k sebe navzájom, k ženám a k planéte.
Dovtedy som nemal blízke mužské priateľstvá. V skutočnosti, mimo toho, že som bol dobrým v basketbale a v tom, čo ja nazývam „leštenie nápadov“, som s mužmi nemal žiadne záväzky. Myšlienka na sedenie s  mužmi a skúmanie toho, čo je v našich srdciach bola, celkom úprimne, tou najnudnejšou vecou, akú som si vedel predstaviť, že robím. Všetky vzťahy, ktoré ma priviedli hlbšie do seba, boli náhodou vzťahy so ženami.

To volanie – Svet potrebuje mužské srdce – to u mňa celé zmenilo. Náhodou som vtedy viedol hľadania vízie v divočine, pre mužov i ženy. Plánoval som ďalší cyklus týchto putovaní. Veta „Svet potrebuje mužské srdce“ sa mi neustále vracala. Pomyslel som si, že by mohlo byť zaujímavé viesť púť za víziou, len pre mužov. A tak som mal v lete 1982 prvú púť. Rozoslal som oznámenie o tomto putovaní vyše 500 mužom. Dostal som dve odpovede. Prvá bola od priateľa Davida, ktorý povedal: „Isto, znie to ako skvelá zábava.“ Druhá odpoveď bola od muža, ktorý načmáral na kúsok papiera poznámku: „Okamžite vyraďte moje meno z vášho adresára!“ To dokonale zrkadlilo moju vlastnú ambivalenciu v tejto veci. V  skutočnosti som si nebol istý, či chcem ísť tým smerom.
David a ja sme si vyšli do hôr Adirondack Mountains v štáte New York. Strávili sme päť dní spoločným putovaním, zasievajúc možnosť budúcich putovaní mužov, naším vzájomným záväzkom a záväzkom so zemou. Pamätám si jeden zážitok. Posledný večer nášho putovania sme si postavili potnú chyžu. V chyži som sa modlil za vedenie a odvahu pokračovať touto cestou. Ako sme odchádzali z chyže, pozreli sme sa nahor, na nočnú oblohu. Tej noci boli hviezdy nádherne žiarivé. Smerom na sever sa na oblohe trblietali farby. Bál som sa, že moje oči obarila para v chyži, no v skutočnosti to bola polárna žiara, vystavená vo svojej plnej kráse. Tá výstava svetla a  krásy pomohla vo mne potvrdiť potenciál pre túto cestu. A tak ma to hnalo pokračovať.

Bert: V tom obraze je poézia odklínania svetla, nádhernej žiary, krásy a harmónie v mužoch.

Joseph: Tá úvaha sa mi páči, Bert, pretože to, čo sme sa naozaj naučili je, že keď nazrieme do svojich sŕdc, je v nich hlboké mystérium, trblietavá kvalita, na ktorú nemôžeš ukázať prstom. Len čo tak urobíš, zmení sa to. To je mystérium a krása srdca.
Mohli by sme uvažovať aj o tom, že polárna žiara je vystavená v tme. Určite to, čo bolo pre môj základný zážitok skutočné, bolo to, že človek musí vstúpiť na územie temnoty, aby objavil krásu, ktorá tam je. Takže sme sa vydali do neznáma. Druhý rok, ako som navrhol púť mužov za víziou, zareagovalo asi 25 – 30 mužov.

Bert: Čo sa udialo medzi prvým a druhým rokom, že sa ozvalo o toľko viac mužov?

Joseph: Naozaj ťažko vedieť, je ťažké ukázať na jednu príčinu. Ale mám pocit, že interview Keitha Thompsona s Robertom Blyom (Robert Bly je považovaný za popredného predstaviteľa mužského hnutia a za jeho „otca“ – pozn. prekl.), pod názvom „Čo muži chcú?“ v časopise New Age Journal na jar roku 1982, prispelo. Myslím si, že Robertovo zvolanie prehovorilo k mnohým mužom, ktorí v tých dňoch mali uši, aby počuli. Hoci cítim, že na väčšej úrovni existovala kritická masa: v tom čase vykonal dostatok mužov dostatočné množstvo práce a v duši mužov bola zrelosť. Nemyslím si, že je férové poukazovať iba na jednu príčinu. To by potupilo mnohoročnú prácu jednotlivých mužov.

Bert: Existuje tiež vnútorná príčina. Je to takmer tak, že akonáhle si si ujasnil svoj vlastný zámer, to, čo sa potrebovalo udiať, sa udialo.

Joseph: Áno, cítim v tom veľa sily. Keď sa postavíte za to, čo vnímate ako pravdivé, pritiahne to iných, ktorí sa pozerajú, aby v tej aréne zaujali stanovisko. Určite, keď som čelil svojej ambivalencii a išiel ďalej cestou, ktorou som zamýšľal ísť, moja túžba poznať, čo je v mojom srdci muža sa dotkla túžby iných mužov.
Tak sme sa zišli. Moja skúsenosť sa až tak netýkala mňa ako vodcu. Prišiel som s množstvom pálčivých otázok. Moje otázky horeli a netrvalo dlho, aby sa zapálili pálčivé otázky aj v srdciach druhých mužov. Po druhom hľadaní vízie mi začalo byť zrejmé, že je tu hlad po takejto práci pre mužov. Hlad po skúmaní sfér v ich srdciach, ale tiež hlad po ich skúmaní v kontexte prírodného sveta.
Jedna vízia prišla začiatkom leta 1984 po tom, čo som mal za sebou už zopár hľadaní vízie. Keď som si vypočul množstvo príbehov a videl mnoho prejavov žiaľu, hnevu, modlenia sa, tieňa i svetla mužských sŕdc, som si pomyslel, že je dôležité vytvoriť prostriedok na to, aby sa o tomto dalo komunikovať aj iným mužom, mimo malých kruhov, ktoré sme sformovali v týchto táboroch v divočine. Vzišla z toho vízia nejakého časopisu. To sa rozrástlo do Wingspanu. Chris Harding (šéfredaktor Wingspanu) bol na putovaní za víziou v roku 1984. Súhlasil, že sa ujme vedenia, na základe toho volania. Naučil som sa, že muži potrebujú bezpečný priestor na to, aby odhalili svoje srdcia. Naučil som sa, že existuje práca, ktorú sami muži môžu spolu vykonať. Ale sú oblasti srdca muža, ktoré potrebujú bezpečie mužského psychologického kontajnera. Tak sme, okrem samotnej práce s hľadaním vízií, začali štruktúrovať viac zážitkov a tvorivých dielní len pre mužov.

Bert: Aké iné veci ste začali prinášať do vašich workshopov pre mužov?

Joseph: Najdôležitejšia vec je asi najmenej dramatická. Je to jednoducho dôležitosť povzbudzovania mužov k tomu, aby hovorili svoje príbehy. Povedal by som, že 90% liečenia, ktoré sa stane, sa stane jednoducho pri rozprávaní príbehov mužov. Svetla i tieňa našich príbehov.

Bert: V tom, čo vravíš, je čosi dôležité. Aby sa muži a ženy stretli, potrebujú muži byť najprv sami so sebou, aby zistili, kto sú.

Joseph: Verím tomu. Vždy bolo – a verím, že aj bude – miesto, kde sa muži a ženy zúčastňujú spolu, a iné miesta pre nich, kde môžu byť v tábore svojho vlastného rodu. Myslím si, že jednoducho potrebujeme rešpektovať rozdiely medzi týmito priestormi.
V tých raných dobách vzišla ďalšia predstava, ktorá časom narástla a ďalej silne zrela v mojej vlastnej práci. Týkala sa rozpoznania toho, že mužskosť vyrastá z jástva (angl. „selfhood“ – pozn. prekl.). To tvrdenie vzišlo zo skúsenosti, ktorou bolo to, že som bol svedkom zhromažďovania sa mnohých rozličných mužov na týchto putovaniach za víziami. Každý muž prišiel s nádherne jedinečným vyjadrením mužskosti. Ako sme vtedy hovorievali, ak chceš nájsť ozajstného muža, pozri sa do zrkadla. V tých dňoch, ešte než sa zjavili termíny „mytopoetický“ a „mužské hnutie“, existovalo isté množstvo hľadania modelov „nového muža“. Pozerali sme sa na mytológiu a iné tradície, ale začali sme si uvedomovať, že jediné miesto, kde nájdeme niečo, čo je reálne, nie iba „model“, je v nás. Práca sa skutočne sústredila na to, pozrieť sa dovnútra a  nájsť najpravdivejšie vyjadrenie skutočnej mužskosti, a oslavovať rôznorodosť.

Bert: Počul som toľkých mužov hovoriť: „Neviem, čo je to byť mužom. Žiadny zo starých mýtov nefunguje. Neviem, či som muž, alebo čo je to byť mužom.“

Joseph: Viem. Bol som na tom mieste a príležitostne sa naň vraciam. Čo som pre seba objavil a  potvrdil si príbehmi druhých mužov je to, že keď sme na tom mieste, kde nevieme, čo to je byť mužom, znamená to, že hľadáme a pozeráme sa mimo seba. Samozrejme, nebudeme vedieť, kedy sa pozeráme inam, než do svojho vnútra. Je mnoho vábivých miest, kde možno hľadať „skutočné mužstvo“. V očiach nášho otca, alebo v očakávaniach. Alebo, u „mytopoetických“ mužov, v postavách mytológie. Je tisíc miest mimo nás, kam sa možno pozerať. No odtiaľ pochádza zmätok. Keď sa prvý raz začneme pozerať dovnútra, vidíme najskôr temnotu. Cesta do vnútra teda vyžaduje toleranciu pre temnotu, chaos a neznámo. Tu je miesto pre metaforu, ktorá nás má inšpirovať a udržať na našej ceste. Kladieme si stále otázku: „Čo je skutočné vo mne? Čo je vo mne to pravé? Čo je vo mne to autentické?“ Ak máme toleranciu pre ticho, v odozve na tieto otázky sa nakoniec vžijeme do zážitku tej pravdy. Ťažko sa mi to vyjadruje slovami. Je to mysteriózny proces stávania sa.

Bert: To znie ako jungiánsky proces objavovania Seba. Marion Woodmanová to popisuje ako nájdenie vnútorného kreatívneho potenciálu. Hovorí o tom termínmi držania tenzie protikladov. Nájdenie rovnováhy medzi „chcem toto“ a „chcem tamto“. Namiesto toho, aby sme išli za jedným alebo druhým, držíme napätie protikladov. Ak zostanete v tom priestore napätia a úzkosti, a udržíte to, vynorí sa tretia alternatíva, ktorú by ste nerozpoznali a tá umožní plný rozvoj vášho potenciálu ako ľudskej bytosti. Je toto ten proces, ktorý opisuješ?

Joseph: Presne tak. Myslím si, že táto ochota udržať napätie protikladov je odvahou hľadania vízie alebo žitia týchto dôležitých otázok. Napríklad, v pojmoch mužskosti, dva protiklady, ktoré ako muži máme držať, sú maskulinita a femininita v každom z nás. Mužskosť má toľko dočinenia so ženskosťou, koľko s maskulínnosťou. Oboje žije v nás.Je ľahké to pochopiť a zhodnúť sa na tom intelektuálne. Je ale celkom iná vec skutočne žiť v tomto napätí medzi obomi. Dôverovať jedinečnej zmesi, ktorú každý z nás nesie do sveta, v zmysle našej zmesi maskulínnosti a feminínnosti. Nebyť zvádzaný strachom, vedúcim k tomu, že sa budeme porovnávať s druhými mužmi pri meraní si síl proti nim.

Bert: „Nerobím to správne.“ Na tejto konferencii sú niektorí muži veľmi oddaní výcviku Nového bojovníka. Niektorí iní muži hovoria, že to, čo im vychádza na povrch je to, že potrebujeme „mať spravený konkrétny program, alebo konať istým spôsobom, aby sme boli považovaní za „zasvätených“, alebo aby sme „boli mužmi“. V našom kruhu bol konsenzus, že potrebujeme uznať a rešpektovať rôznorodosť každého muža a jeho vlastnú cestu. V pokuse o napodobňovanie niekoho druhého je pasca. Vtedy nasledujete víziu niekoho iného, namiesto tej svojej. Mieriš k tomuto?

Joseph: Áno. Keď prestaneme uznávať diverzitu a začneme inštitucionalizovať akúkoľvek formu mužskosti, vytvoríme inštitúciu. Život v inštitúcii, akejkoľvek, je umŕtvujúci zážitok, bez ohľadu na to, ako zidealizovane to označíme či popíšeme.

Bert: Potrebujem si to v tvojej práci uvedomiť. Čo ťa počujem hovoriť je to, že putovanie za víziou je cestou, ktorá funguje pre teba a ľudí, ktorí s tebou spolupracujú, nie to, že každý potrebuje vykonať púť za víziou, aby našiel chodníček k svojmu vlastnému ja.

Joseph: Celým srdcom s tým súhlasím. Môj názor je, že ktokoľvek, kto kráča teraz po planéte a  pýta sa, „Kto som?“, je na púti za víziou. Putovanie za víziou je jednoducho spôsob nazerania na život, pre muža či pre ženu. Putovania za víziou, ktoré vediem, sú púhym rituálom uznania, že hnutie je už v našom živote v procese. Keď ideme do adirondackých hôr na 11 dní „hľadania vízie“, vyberáme si z  celého srdca dôležité otázky a všímavo sa sústredíme na to žiť ich počas tých 11 dní v našom živote. To je všetko, čo robíme.

Bert: Pripomínaš mi niečo, čo hovoria Malidoma Somé a Martin Prechtel (dvaja významní predstavitelia mužského hnutia. Martin Prechtel je zasvätenec mayského šamanizmu a Malidoma Somé zasa africký šaman a duchovný učiteľ. Obaja pôsobia v USA, no cestujú aj po iných krajinách sveta – pozn. prekl.), mayský šaman z minuloročnej Konferencie mužov v Mendocino. Možno nám chýba iniciačný bod. Iniciácia je koniec procesu a uznanie toho, kde sme. Je kulmináciou práce, ktorá vedie k tomu bodu.

Joseph: To je bod, ktorý treba zdôrazňovať. Súhlasím, že iniciácia je mnohými spôsobmi oslavou vykonanej práce. Ale potom, samozrejme, akonáhle je tá práca potvrdená, je dozretá iniciáciou, ktorá v tom okamihu otvára úplne nové dvere. Podľa mojich skúseností je iniciácia bránou, ktorá sa otvára na obe strany. Je to oslava zavŕšenia, a oslava nových začiatkov. Akékoľvek ukončenie sa automaticky stáva otvorením. Naša kultúra mala sklon ceniť si otvorenia a začiatky. Má tam fixáciu. Takže, je užitočné pozerať sa na oslavu zavŕšenia.

Bert: Prechtel vraví, že mladý muž, iniciovaný ako bojovník, je iba mladá horúca hlava, ktora si môže vybíjať svoj testosterón, ale nie je pripravený na zodpovednosť, akou je rodinný život. Existuje druhá iniciácia, ktorá nastáva desať rokov po práci bojovníka, kedy je pripravený vstúpiť do novej, rodinnej roly. A ešte v neskoršom veku môže prejsť ďalším iniciačným procesom, aby bol „mužom - ozvenou“. Robí ozvenu predkov, poznania predkov a komunity. Bojovnícka iniciácia je len začiatok celoživotného procesu.

Joseph: To sa mi páči. Iba život iniciácie za iniciáciou je hoden žitia. Myslím si, že dnes sa od nás žiada – a je to pocit, akoby sme boli nútení – rozšíriť si náš pohľad na to, čo je to iniciácia. V predošlých dobách sa spoločenstvo zhromažďovalo pri týchto iniciačných momentoch a mnohorako im napomáhalo. Domnievam sa, že život nás tiež môže zasvätiť. V mojom vlastnom živote som zažil niekoľko zvratov, ktoré sa podobali iniciáciám, o akých som počul od iných kultúr. Môj zážitok v kaňone Utahu je napríklad čosi, čo zároveň ukončilo predošlú existenciu a urýchlilo novú cestu. Zistil som, že potrebujem ísť do svojej komunity priateľov, aby som to v sebe potvrdil. No zodpovednosť bola na mne.

Bert: Rudolf Otto to popisuje ako zážitok „numinózna“.

Joseph: Áno. A často do týchto zážitkov priam vletíme!

Bert: Predtým som ti povedal o pár mojich zážitkoch. Zakaždým mi trvalo niekoľko týždňov, kým som asimiloval, čo to znamená.

Joseph: Ten čas „tehotenstva“ je veľmi dôležitý. Na našich putovaniach za víziami si toto obdobie „tehotenstva“ uctievame malým, no dôležitým spôsobom. Ľudia sa vyberú na tri dni a tri noci do samoty, v ktorej sú plne zaangažoavní do svojej iniciačnej fázy procesu. Žiadame ich, aby sa vrátili v tichosti. Nerozprávame si obsah svojich zážitkov plných 24 hodín. Žijeme s tým zážitkom a dovolíme mu v sebe rásť. Náš prvý kontakt, v zmysle vzájomného zdieľania tohto zážitku, má formu toho, čo nazývame „tanec vízie“. V ňom je zážitok odhalený bez konverzačného jazyka, prostredníctvom tanca, piesne či poézie, čo je jeden zo spôsobov kreatívneho použitia jazyka. Alebo výrobou másk či psychodrámou. Pre vyjadrenie nášho zážitku využívame všetky umelecké formy.

Bert: Keď to popisuješ, vyvstáva mi v mysli odlišný obraz, a my sa sústreďujeme na iniciáciu ako komunita. Ľudia sa vracajú späť v tichosti, ale sú v komunite s energiou ostatných ľudí. Takže, je to takmer, ako keby boli ľudia v energii komunity a vo svojom tichu si vymieňajú energie svojich vízií. To, čo sa po 24 hodinách vynorí, je skutočne niečo celkom odlišné, obohatené v tom čase ticha energiou komunity. Stáva sa to?

Joseph: To je veľmi dôležité, pretože víziu živí vedomý rešpekt pre ticho. Keby mal do tábora prísť vedec s prístrojmi na meranie toho, čo sa deje, nezaregistroval by absolútne nič. A predsa, na úrovni duše sa deje niečo veľmi dôležité, v našej ochote byť spolu v tichu, nesúc v sebe seniačka vízie. Rešpekt, ktorý sa tichu dostáva a otvorenosť, ktorou sa to semiačko obklopuje, povzbudzuje toto semiačko k tomu, aby rástlo, v príhodný čas a príhodným spôsobom.V našej materiálnej kultúre priemyselného veku máme tendenciu premýšľať o vízii ako o komodite, ako o niečom, čo si môžeme kúpiť. Ak budete robiť správne veci, v správnom poradí, niečo „dostanete“.

Bert: Vízia zaručená do 24 hodín, alebo vám peniaze vrátime. Akceptujeme karty Visa a MasterCard.

Joseph: Trafil si sa! Toto sú putovania, ktoré sa predávajú. A aby som bol k tebe úprimný, za raných čias môjho fungovania na poste vedúceho týchto putovaní som mal sklon zážitok „žhaviť“. Zaruč víziu, nanúť tému, uisti sa, že než každý odíde, vyrozpráva svoju víziu jasne a zreteľne.

Bert: Takže, nie každý, kto ide hľadať svoju víziu, sa vráti späť s víziou? A táto časť toho je tiež OK?

Joseph: Tá časť toho je absolútne nevyhnutná, pokiaľ sa mňa týka. Kto som, aby som to povedal? Snáď najdôležitejšou vecou pre muž, s ktorou sa môže vrátiť po tom období samoty, je hlboké, hlboké sklamanie a hlboký žiaľ v prázdnote jeho života.

Bert: Vraciame sa teda späť k téme uchovávania tenzie, aby sa vynorilo niečo ďalšie, keď sa tento muž poberie domov so svojím hlbokým sklamaním.

Joseph: A on ide domov a my povieme, že iba strach ho môže obrať o kreatívny potenciál toho sklamania a žiaľu tým, že ho bude presviedčať, že nebol“hoden vízie“. Stane sa to menej hodnotným len vtedy, keď porovnáva svoj zážitok so zážitkom niekoho iného, alebo keď porovnáva svoje očakávania s  tým, čo dostal. No ak by ste sa mohli o to aj naďalej starať a živiť to, ako keby ste živili mladú rastlinku, a neočakávali, že to vyrastie rýchlejšie než to vyrásť môže, ak dokážete načúvať a mať odvahu stáť si pri svojom zážitku, potom z toho môžu vzísť úžasné veci. Boli ľudia, ktorí sa so mnou skontaktovali po piatich rokoch od podujatia a povedali: „Je mi ťažké tomu uveriť, no táto udalosť sa  ešte stále v mojom živote odvíja.“

Bert: Aké iné vízie vzišli z tvojej práce?

Joseph: Ďalšia sa týkala rastúceho poznania, že v zemi sa nachádza rovnako Otec Zem, ako aj Matka Zem. Začal som si seba všímať, ako sa opakovane dovolávam zeme, Matky Zeme. Naučili sme sa, že toto je ten správny a rešpektujúci spôsob. A predsa, ak začneme dôverovať svojim skúsenostiam viac a  viac, začneme tiež vidieť prítomnosť Otca Zeme. Takže teraz praktizujeme to, že dovoľujeme, aby Matka Zem a Otec Zem načúvali v našom zážitku ako rovnocenní.

Bert: Táto skúsenosť teda vzišla z tvojej duševnej práce. Muselo byť ozajstným prekvapením počuť Jeda Diamonda čítať včera tú báseň, počuť Clarissu Estés čítať – spolu s Michaleom Meadom – o Matke a  Otcovi Zemi.

Joseph: Keďže viem to, čo o Clarisse a o úrovni, na akej pracuje viem, tak ma to až tak neprekvapilo. Keď som počul báseň, mal som dobrý pocit. Potvrdilo to len vo mne pocit, že tu prebieha proces zrýchlenia. Nepracujeme sami. Na pravdu sa možno pozerať cez množstvo rozličných okien. Čo ma povzbudzuje je to, že muž a žena môžu hľadieť cez okno a byť ochotní rozpoznať Otca Zem, aj Matku zem. Môžu oslavovať silu toho druhého a vidieť žiaľ toho druhého.

Bert: Porozprávaj nám o svojej novej knihe.

Joseph: Pracovný názov znie Posvätná mužskosť, posvätná Zem s podnázvom Púť do divočiny mužského srdca. Kniha zaznamenáva moje uskutočňovanie vízie, že svet potrebuje mužské srdce, a moju prácu s mužmi na putovaniach za víziou, ktorá z toho vyplynula. Skutočným srdcom tejto knihy sú príbehy mužov, ktorí naozaj zažili toto putovanie. To, čo objavili vo svojom srdci – čo objavili vo svojich interakciách s druhými mužmi a so zemou. A hoci sa všetky príbehy líšia a dotýkajú sa odlišných aspektov nášho zážitku – žiaľu, hnevu, smútku, oslavy, sklamania a iniciácie – spoločnou niťou je posvätnosť tohto všetkého. Skrz tento proces vzišla potreba vážiť si našu mužskosť ako posvätnú skúsenosť. Takže kniha, ako to vidím ja, je tým, čo sú ostatní muži a ja ochotní ponúknuť kultúre, tým ľuďom, ktorým možno poslúžiť tak, že si vypočujú príbehy mužov našich čias, ktorí sa vložili do mytopoetického prostredia. To myslíme doslova, majúc na mysli prostredie, ktoré povzbudzuje tvorbu mýtu.

Bert: Teda dve vlákna, ktoré zväzuješ dohromady, sú muži a ženy a ich individuálne a kolektívne hľadanie, a úloha tejto práce pri liečení planéty.

Joseph: Začnime s liečbou planéty. S termínom „liečenie planéty“ som trochu opatrný, ak nám berie pozornosť preč od tej časti planéty, ktorá žije v nás. Ak naša vízia liečenia planéty je víziou niečoho mimo nás, potom budeme v našom úsilí večne frustrovaní.

Bert: Hovorí sa príbeh o environmentalistoch, ktorí išli do posvätnej potnej chyže na Juhozápade. Mali sa všetci za niečo modliť. Všetci environmentalisti sa modlili za liečenie Zeme. Šaman musel jednému z nich potľapkať po pleci a povedať: „Nie, nie, nerobte to. Zem sa dokáže perfektne postarať sama o seba. Radšej by ste sa mali modliť za svoju vlastnú riť!“

Joseph: To je krásny príbeh. Liečenie, ktoré sa potrebuje udiať, je, myslím si, liečením rozkolu medzi nami a Zemou. Zem, domnievam sa, v priebehu rokov preukázala veľkú schopnosť postarať sa o seba.

Bert: A my sme veľmi nepodstatným prvkom toho procesu. Zem nás tu nepotrebuje na to, aby sa o seba postarala.

Joseph: Je typicky ľudské brať si viac zodpovednosti, než je náležité. Dáva to životu zmysel. Ale pri tejto snahe sa, podľa mňa, míňame s pointou. Toľko liečenia a starostlivosti sa potrebuje odohrať v nás. Súhlasím s Josephom Campbellom, keď hovorí, že vitálny človek vitalizuje svet. Niekto, kto sa pokúša zachrániť svet, aby zostal stále niečím zamestnaný, potrebuje neustále pretvárať svet ako obeť. Niekedy je to delikátna vec, aké účinky naše pokusy a snahy zachraňovať čokoľvek skutočne majú.

Bert: Druhé vlákno, ktoré viažeš, sú muži a ženy. Akú cenu má pre mužov a prevzťahy, keď muži robia túto vnútornú prácu?

Joseph: Je to pre mňa také očividné, že toto je vitálne dôležité, ťažko sa mi o tom rozpráva. Samozrejme, muži potrebujú občas byť spolu, cestovať do svojej duše, a ženy potrebujú robiť vo svojich kruhoch svoju prácu. Neviem si predstaviť žiaden lepší spôsob k osláveniu jednoty i diverzity života, než dopriať si posvätný a dušou naplnený čas.

Bert: Jeden z účelov tejto oddelenej a individuálnej práce je vrátiť sa späť s novou a hlbšou cestou.

Joseph: Áno, dobrá pointa. Napríklad, jeden zo spôsobov, akým si to pripomíname na našich putovaniach za víziami je neustále si uvedomovať väčší kruh a kontext, v ktorom sme zaangažovaní. Myslím si, že ktokoľvek, kto sa z tejto práce vrátil, sa naučil, že keď sa delíme o ovocie našej práce s druhými, vtedy sami ochutnávame jej sladkosť. Iba v takomto zdieľaní vzíde plná chuť nášho zážitku. Ak si ponecháme svoj zážitok len pre seba, zhnije.

Bert: Čo sa teda stane, ak sa muži aj ženy vyberú na svoju vlastnú púť za víziou a vrátia sa späť spolu?

Joseph: Úžasné iskrenie, možno trblietanie, ako trblietanie polárnej žiary, mysterióznym a  nečakaným spôsobom. Život sa deje. Aby ste stvorili zdravé ľudské dieťa, potrebujete zdravého muža a  zdravú ženu. Ak chceme, aby naše duše boli zdravé, potrebujeme kultivovať formy, ktoré zvyšujú našu vitalitu. Keď sa udeje toto stretnutie, stvorenie ho oslavuje. Možno sme potom my tou polárnou žiarou.


Preklad: DreamingWolf
Publikované s láskavým povolením autora interview, Berta Hoffa.



Späť



Stránka vytvorená: by DreamingWolf, november 2002.