Arnold Mindell prirovnáva ľudí v kóme k mýtickým hrdinom, odvážne sa púšťajúcim do neznámych teritórií, aby sa odtiaľ vrátili s božskými posolstvami pre nás ostatných. Skutočne, pacienti, s ktorými Mindell pracoval a s ktorými nadviazal v ich stavoch kontakt a komunikáciu, mu neskôr popisovali nesmierne, transpersonálne zážitky, ktorými prechádzali a ktorých zakončenie bolo pre ich rast potrebné. Tento fakt, ako aj skutočnosť, že mnohí komatózni pacienti sa vďaka procesovo orientovanej práci s nimi prebudili k vedomiu, podporujú myšlienku a presvedčenie Arnolda Mindella, aby sa rozhodovanie o živote a smrti terminálne chorých a komatóznych pacientov prenechalo na tých, ktorí sami podstupujú tieto tak závažné životné udalosti. Toto presvedčenie, odôvodnené v knihe „Kóma: kľúč k prebudeniu“, je Mindellovým príspevkom k etickým a právnym diskusiám o eutanáziách a stavoch prahu smrti. K eutanázii zaujíma jednoznačne odmietavé stanovisko. Arnold Mindell poníma aj smrť v širšom zmysle, keď hovorí: „Smrť je osobný zážitok, čosi, čo je u každého iné. Vždy, keď si pomyslíte, že idete umrieť, či už je to fantázia, želanie alebo strach zo skutočnej telesnej choroby, pokúšate sa umieranie praktizovať. Umieranie môže byť zdravý zážitok. Človek si to musí len predstaviť. Spôsob, akým existujete, potrebuje umrieť. Naše identity chcú a potrebujú čas od času umrieť. Ak sa vaša totožnosť stane priveľmi rigidná, ak ste už prestali rásť, alebo ak sa žiada prihodiť čosi nové, potom vaše staré ja umiera. V ktorejkoľvek fáze života je preto smrť rýchlou zmenou, rastom a transformáciou identity...“ („Coma: Key to Awakening“, 1989, str. 45)
Postoj procesovej psychológie k smrti ako procesu premeny identity indivídua a zároveň ako príležitosti k učeniu sa a rastu, integruje vážne stavy a život ohrozujúce ochorenia a uľahčuje vyrovnávanie sa s nimi. Kómy a umieranie sa netýkajú iba jedincov, ktorí nimi prechádzajú. Predstavujú vážnu udalosť aj v živote príbuzných, ktorí sa s týmito faktami ťažko zmierujú. Je to aj dôsledkom rozličných kulturálnych presvedčení a tabu, ktoré sa tejto oblasti života týkajú. O tom, čo sa v skutočnosti s ľuďmi v kóme a umierajúcimi deje, máme často skreslené predstavy. Veľakrát sa domnievame, že majú veľké bolesti, pretože tak si interpretujeme ich stonanie a bedákanie. Avšak procesová práca s komatóznymi pacientami ukazuje, že títo prežívajú zážitky, presahujúce ich dovtedajšie chápanie, a skúsenosti a stonanie alebo iné zvuky môžu byť napríklad prejavom ich neschopnosti v danom stave tieto zážitky spracovať, alebo môžu byť pokusom o ich komunikáciu s okolitým svetom.
Ďalšiu ťažkosť predstavuje neschopnosť pozostalých vyrovnať sa so stratou príbuzného či inej blízkej osoby. Smútok nie je len prejavom žiaľu zo straty milovaného človeka, ale spája sa tiež s vedomím vlastnej smrteľnosti a veľmi často je dôsledkom nedokončených vzťahových zážitkov so zosnulým. Žialenie v prípade, keď sa príbuzný, priateľ alebo milovaná osoba nachádza v kóme, sa môže týkať našej neschopnosti komunikovať s človekom v takomto stave a súvisiacimi pocitmi bezmocnosti. Mindell učí, že je preto veľmi dôležité naučiť sa tomu, ako sa s ľuďmi v silne zmenenom stave vedomia spájať. Zdôrazňuje, že za túto dimenziu vzťahu niet náhrady a dodáva, že hoci je tichá meditácia a láskyplný súcit v prítomnosti ľudí v kóme a umierajúcich žiadúce, k plnému prežitiu a spracovaniu mohutných zážitkov v týchto stavoch, podľa výpovedí samotných pacientov, nestačia. Postup, akým spojenie s komatóznymi jedincami nadviazať, i to, ako im pomôcť pri prechode ťažkou fázou života, popisuje Mindell vo svojej knihe „Kóma: kľúč k prebudeniu“. V časti Teória a výcvik ponúka užitočné cvičenie pre spracovanie tranzu a ponúka niekoľko príkladov typov tzv. minimálnych signálov, aké môže človek v zmenenom stave vedomia vysielať, s ktorými sa dá pracovať a použiť ich ako most k vytvoreniu kontaktu a komunikácie:
Zmeny v auditívnom kanále – zmeny v spôsobe dýchania: zmeny rytmu, hĺbky, hlasitosti dýchania a zvukové fenomény, ako napr. stonanie, chrčanie a pod.
Pohybové zmeny – spazmy, kŕče, zášklby, grimasy, pohnutie kútika úst, zmraštenie obočia, pohyby končatín a pod. Podľa Mindella, ak sa tieto pohyby objavujú konzistentne po podnete, možno ich považovať za formy interpersonálnej komunikácie, na rozdiel od primitívnych nervových reflexných pohybov.
Očné zmeny – otvorenie oka či oboch očí, zaostrovanie pohľadu, resp. gúľavé pohyby očí zo strany na stranu...
Procesový spôsob práce s týmito signálmi je v podstate zhodný s prácou so signálmi človeka v bežnom bdelom stave vedomia, to značí, amplifikácia signálov a sledovanie ich prechodov rozličnými kanálmi. V prípade človeka v kóme však treba počítať s tým, že chvíľu potrvá, kým zareaguje alebo kým si povšimneme tieto minimálne signály. Počas práce si všímame aj to, čo sa deje v nás.
„Niektorí ľudia v kóme môžu nevedome hľadať šancu ísť hlboko dovnútra, bez vyrušení každodenného života alebo bez nutnosti fungovať v ňom. Pri práci s kómou predpokladáme, že ak srdce ešte stále bije, mali by sme učiniť pokus komunikovať a nevylučovať možnosť dosiahnutia týchto málo známych kútov života...
Spomínam si na obzvlášť dojímavý prípad, o ktorom mi Arny povedal. Pracoval so šesťročným chlapcom z Európy, ktorý mal mozgový tumor a upadol do kómy. Očakávalo sa, že chlapec čoskoro umrie. Arny použil špeciálne komunikačné metódy, ktoré vyvinul a kládol chlapcovi otázky typu áno - nie, aby dostal odpovede. Arny si všimol, že občas chlapcova pokožka na lícach veľmi sčervenela. Arny vytvoril komunikačný systém: keď koža veľmi očervenela, znamenalo to áno. Keď nebola žiadna zmena sfarbenia kože, odpoveď bola nie. Položil chlapcovi zopár základných detských otázok:„Si v kóme, pretože nenávidíš svojho brata a sestru?“ Bez odpovede.
„Si v kóme, lebo nechceš ísť do školy?“ Bez odpovede.
Po vyčerpaní mnohých možností, opýtal sa Arny svoju poslednú otázku:
„Si v kóme preto, lebo chceš byť bližšie k Bohu?“ Chlapčekove líca očerveneli. V tom okamihu otec povedal, „Nie! Nemôže sa stať kňazom!“
Aký šok! Arny požiadal rodičov, aby odstúpili bokom, aby mohol pokračovať s chlapcom v rozhovore o jeho náboženských túžbach. Neskôr sa rozprával s rodičmi o ich námietkach voči tomu, aby sa z ich syna stal kňaz. O niekoľko týždňov neskôr sa Arny dopočul, že dieťa vystúpilo z kómy a dnes študuje teológiu na univerzite...“
(Preložená časť pochádza z knihy Amy Mindell, „Coma – A Healing Journey“ a je publikovaná na webovej stránke http://www.innerself.com/Health/coma.htm)
Hoci procesovo orientovaný prístup k ľuďom v stave kómy ponúka nástroje pre nadviazanie kontaktu a komunikácie s nimi, a hoci častým efektom takejto práce je vystúpenie daného jedinca z kómy, nedáva POP záruku, že sa tak stane vo všetkých prípadoch alebo že samotná skutočnosť návratu k vedomiu zachráni jedinca pred smrťou. Rozhodne však zvyšuje jeho šancu vykonať vedomé, racionálne rozhodnutia o tom, akým smerom ďalej jeho či jej kroky povedú...
- DreamingWolf
