Úvod   Proces   Snové telo    Práca   Práca2   Kóma   Mindell    Slovensko   Články

 

Procesová práca

 

 

Osobitosť prístupu procesovo orientovanej psychológie spočíva v jeho vzťahu k terapeutickým cieľom a klientovi: procesový terapeut nemá apriórnu predstavu o tom, akí by ľudia mali byť. Cieľom jeho práce nie je dosiahnuť zmenu správania, postojov, hodnôt a životného štýlu klienta podľa svojich predstáv alebo noriem spoločnosti. Procesovo orientovaný terapeut neponúka riešenia na konflikty a problémy, nie je expertom, ktorý všetko vie a vyrieši za klienta. Jeho snahou je pomôcť klientovi spojiť sa s tými vlastnosťami a črtami jeho osobnosti, ktoré sú neprístupné jeho vedomiu a ktoré mu spôsobujú problémy, nepríjemnosti a konflikty. Na rozdiel od dynamických terapeutov to nerobí analýzou a interpretáciou klientových ťažkostí.

 

Pri svojej práci pristupuje procesovo zameraný terapeut ku svojmu klientovi z pozície, ktorá sa v Zen-budhizme nazýva „začiatočníkova myseľ“. Vychádza z princípu, že čokoľvek sa u klienta deje, čokoľvek prebieha, je správne a má hlbší význam, a preto je potrebné to podporiť tak, aby sa účel prebiehajúceho procesu sám odhalil. Ako píše Joe Goodbread, žiak a kolega Arnolda Mindella, vo svojej knihe „The Dreambody Toolkit“: „To, čo sa deje, je správne a malo by byť podporované. Zle to vyzerá iba vtedy, ak dostatočne nechápeme kontext toho, čo sa deje. Toto je v ostrom protiklade s implicitným fundamentálnym zákonom psychoterapie vo všeobecnosti: To, čo sa deje, je nesprávne a potrebuje byť napravené.“

 

Tento postoj sa blíži taoistickému chápaniu človeka, prírody a vesmíru ako neoddeliteľnej jednoty, celku.Dôležitým nástrojom práce procesového psychológa je pozorovanie všetkých prejavov – verbálnych aj neverbálnych – ktorými sa klientov proces manifestuje. Dostatočná pozorovacia schopnosť je pre zachytenie jemných a dvojakých signálov a pre následnú prácu s nimi nevyhnutná, pretože práve ony sú bránou ku klientovmu sekundárnemu procesu (podľa zistenia Mindella by mal procesový psychológ poznať a vedieť rozpoznať vyše 500 najčastejšie sa zjavujúcich signálov).

 

Hlavnou technikou, ktorú procesový psychológ pri svojej práci používa je metóda tzv. amplifikácie, teda zosilňovanie signálov, vysielaných klientom. V iných psychologických smeroch a prístupoch používajú psychoterapeuti rôzne spôsoby amplifikácie: Carl Jung napríklad amplifikoval sny technikou asociácií a aktívnou imagináciou, Gestalt-terapeuti zosilňujú sny a telesné signály tak, že nabádajú klienta, aby sa stal snovou postavou, resp. telesným symptómom, a zahral ju. Carl Rogers amplifikoval prostredníctvom techniky „zrkadlenia“ klientovho správania a opakovaním jeho výrokov, bio-feedback amplifikuje signály pomocou inštrumentu.Tieto spôsoby amplifikácie signálov je možné využiť aj v procesovej práci.

 

Mindell vo svojej knihe „The River’s Way“ prirovnáva metódu zosilňovania signálov, teda amplifikáciu, k alchymistickému postupu postupného zahrievania prima materie (substancie, ktorá mala prejsť procesom premeny). V knihe ďalej popisuje jednotlivé fázy alchymistického procesu premeny prima materie na lapis philosophorum (kameň mudrcov), pričom ukazuje na paralely s fázami procesovej práce s materiálom – daným procesom.

 

Pri alchýmii sa na chvíľu pristavme. Alchýmii sa dosť podrobne venoval Carl Gustav Jung, ktorý sa pokúsil vysvetliť snahy alchymistov a ich prácu z hľadiska hlbinnej psychológie. Alchymisti boli vo svojej dobe považovaní za bláznov, ktorí sa pokúšajú vyrobiť z olova zlato, resp. získať elixír nesmrteľnosti, čo sa im vraj nikdy nepodarilo. Tento názor vo verejnosti pretrval dodnes. Alchymisti však boli vedci a filozofovia a najmä mystici – to, o čo im naozaj išlo, zostalo očiam verejnosti dobre (a zámerne) ukryté: alchýmia ako snaha o duchovnú transformáciu musela byť utajovaná, bola to jedna z tzv. ezoterických disciplín, podobne ako astrológia a mágia.

 

Alchymistom teda v skutočnosti išlo o duchovný prerod človeka. Vo svojich spisoch, popisujúcich kroky, ktoré mali zasvätenca k tomuto prerodu priviesť, používali pojmy a výrazy, ako olovo, ortuť, soľ, síra, zlato, kameň mudrcov, prima materia, prepaľovanie červeným ohňom, čierna tekutina a ďalšie, ktoré budili u nezasvätených dojem, že sa jedná o proces premeny chemických substancií. No uvedené výrazy popisovali jednotlivé fázy a procesy, vedúce k želanému cieľu, na psychickej a duchovnej úrovni. 

 

Tak prvou fázou procesu transformácie bola prima materia – stav, kedy indivíduum má veľmi malé alebo takmer žiadne psychologické uvedomenie. Bol to stav/fáza novica v alchýmii, ktorý sa podujal na náročnú cestu svojej osobnej duchovnej premeny. Bol „hrubou“, ťažkou hmotou.

 

Druhá fáza sa nazývala nigredo, teda fáza „noci duše“, fáza duchovnej temnoty, kedy oheň pod hermeticky uzavretou nádobou (opäť metafory) premieňa prima materiu na čiernu tekutinu. Je to stav rozkladu a zároveň počiatok sebauvedomovania sa indivídua. V procesovej práci je oným „ohňom“, ktorý varí prima materiu, práve amplifikácia dvojakých signálov u klienta.

 

Postupne, ako sa vynára sekundárny proces, jedinec vstupuje do tretej fázy, albeda: v alchýmii to bola fáza, kedy sa miešané substancie spájali do kvalitnejšej a čistejšej podoby. Hrubohmotné bolo zjemňované a prečisťované. Na vnútornej, psychologickej úrovni to znamenalo získavanie väčšieho vhľadu na psyché a deje v nej.

 

Štvrtú fázu alchymistického procesu premeny predstavovalo rubedo, kedy sa kovy prepaľovali červeným ohňom. Hmota bola ešte viac zjemňovaná. Z psychologického hľadiska to značilo prácu na viacerých úrovniach, so snahou o integráciu novozískaného poznania.

 

Ak všetko prebiehalo správne – a nebolo tomu vždy tak, pretože uvedený proces transformácie je naozaj náročný a tí, čo neuspeli, zaplatili naozaj draho: duševne sa pomiatli (aj preto sa vžila predstava alchymistu ako pomäteného šialenca) – proces po dlhom a strastiplnom období pomaly spel k svojmu záveru. Bola ním piata fáza, zvaná conjunctio: olovo (hrubá, ťažká, nečistá hmota = nevedomý a duchovne neprebudený človek) bolo premenené na zlato (ušľachtilý kov vysokej ceny = človek osvietený, vedomý si svojej skutočnej, duchovnej podstaty a schopný byť samým sebou vnútorne i navonok), resp. „lapis philosophorum“ - „kameň mudrcov“. Opus Magnum (Veľké dielo) bolo zavŕšené...

 

Ako poznamenáva procesová psychologička Leslie Heizer vo svojej príručke pre prípravu študentov procesovo orientovanej psychológie na záverečnú skúšku prvej fázy štúdia POP, „dôležitá myšlienka, pochádzajúca z alchýmie je, že zlato, alebo konečný proces, sa ukrýva v pôvodnej prima materii. Toto je myšlienka, ktorú prevzala aj POP, že celý proces je pozorovateľný v symptómoch alebo hocičom, na čom človek pracuje... Alchymisti to objavovali varením. Zahrievali pôvodnú prima materiu. POP robí niečo podobné metódami amplifikácie... Inou vecou, hodnou povšimnutia je to, že alchymisti rešpektovali povahu prima materie a pracovali s ňou pomaly. Nenechali jednoducho zovrieť hrudu zlata. V POP sa toto vyskytuje ako myšlienka, že je podstatné rešpektovať a podporovať prebiehajúci proces a nie vytvárať čosi, čo sa nedeje organicky.“

 

Ale vráťme sa späť k procesovej práci. Cieľom amplifikácie je odhalenie vzorca a celkového procesu, ktorý stojí v pozadí klientovho problému. Pri amplifikácii dvojakých signálov proces zvyčajne rýchlo mení kanály, ktorými sa prejavuje – napr. z videnia do počutia, z počutia do propriocepcie, z propriocepcie späť do videnia atď. K prepnutiu/zmene kanálov dochádza vždy vtedy, keď sa klient ocitne na hranici, to značí, keď amplifikácia priviedla do jeho vedomia, alebo na jeho prah, obsah z nevedomia, ktorý je mu nepríjemný, trápny a konfliktný. Tak v praxi to môže byť zmena z vizuálneho kanála, v ktorom sa objavil obraz hrozivej postavy, do proprioceptívneho (pocitového) kanála, kde sa informácia z predošlého kanála môže objaviť ako pocit svrbenia, pálenia, alebo bolesť a pod. Je dôležité, aby dokázal terapeut túto zmenu postrehnúť a ihneď pokračoval v práci a amplifikácii v novom kanáli. Takto sa postupne vynára proces, ktorý je pôvodcom klientových ťažkostí.

 

Ak amplifikácia dvojakých signálov priviedla klienta k nejakej hranici, jeho správanie sa náhle zmení: je zmätený, kladie odpor, niekedy robí niekoľko činností naraz, rozpačito sa usmieva. Ide o príznaky vnútorného konfliktu medzi identitou klienta (teda primárnym procesom) a obsahmi, ktoré nie sú súčasťou tejto identity, čiže ležia za jej hranicou (sekundárny proces).

 

Cieľom práce s hranicami klienta a sekundárnymi procesmi je umožniť mu objaviť to, čo sa za hranicou odohráva, spoznať to, „spriateliť sa“ s tým a prijať tento aspekt za súčasť svojej identity (integrácia sekundárneho procesu, v alchýmii fáza „conjuncio“). Dôležitým pritom je priame prežívanie obsahu sekundárneho procesu, nie iba jeho spracovanie na úrovni intelektu. V tomto sa procesová psychológia plne stotožňuje s názormi iných zážitkových terapií na nutnosť priameho zážitku pred racionálnym spracovaním toho, čo spôsobuje ťažkosti.

 

Procesovo orientovaný prístup k telesným symptómom a ochoreniam a práca s nimi.

 

Filozofia a spôsoby práce procesovo orientovanej psychológie umožňujú pracovať aj s oblasťou, ktorá je v prevažnej miere doménou somatickej medicíny. Sú ňou telesné symptómy a choroby. POP považuje somatické symptómy, podobne ako sny, za jazyk, ktorým s nami komunikuje naše snové telo alebo nevedomie. Mindell verí, že všetko, čo sa v tele odohráva – a teda aj procesy, ktoré sú považované za patologické – môže byť a je zmysluplné. Ak je napr. v tele tenzia, potom je k tomu dôvod. Stav napätia môže byť pre daného jedinca dokonca potrebný a teda by nemal byť svojvoľne potláčaný zámernou relaxáciou či masážami.

 

Zaujímavým objavom Arnolda Mindella je to, že chronické telesné ťažkosti a symptómy sa objavujú už v snoch v našom detstve. Sny v detstve sú vzorom osobných mýtov, ktoré určujú náš život a počas nášho života sa pokúšajú stať realitou, uskutočniť sa a ak to nie je možné, prejavujú sa niekedy prostredníctvom telesných symptómov. Ako píše Mindell vo svojej knihe „Telo a sny“:„Tieto veľké sny modelujú naše životy, naše problémy so svetom a naše telesné problémy.“

 

Môže sa zdať byť paradoxným Mindellovo zistenie, že symptómy somatických ochorení môžu byť zároveň aj liekmi na chorobu, ktorú sprevádzajú. Po odhalení procesu, ktorý sa nimi manifestuje a po vypočutí posolstva, ktoré prinášajú vedomej mysli, nasleduje v mnohých prípadoch spontánne vymiznutie týchto príznakov a stav jedinca sa zlepší. Tu môžeme vidieť homeopatický princíp podobnosti – ktorý, mimochodom, sformuloval už Hippokrates päťsto rokov pred naším letopočtom: „Aplikáciou podobného sa dosiahne uzdravenie z nemoci.“ (Aj homeopatická medicína teda využíva metódu amplifikácie k prinavráteniu zdravia a rovnováhy.)

 

Mindell hlbším rozpracovaním postoja k symptómom ako užitočným prejavom zbavuje telesné prejavy a príznaky chorôb ich patologického ponímania a poukazuje na ne ako na plnohodnotné a významné javy, nesúce konkrétne posolstvá z hlbín našej bytosti. Ak im venujeme dostatočnú pozornosť a porozumieme im, môžu nám pomôcť k hlbšiemu sebapoznaniu a sebatransformácii.

 

Niektoré ďalšie aspekty procesovej práce s telesnými symptómami.

 

Procesovo orientovaná psychológia, ako už bolo naznačené, zaujíma odlišný postoj k telesným procesom a prejavom, ktoré sú bežne chápané ako patologické, resp. nežiadúce. Podľa ponímania POP je telesný symptóm (príznak) prejavom prebiehajúceho procesu, voči ktorému máme hranicu. Inak povedané, existencia telesného symptómu je signálom, že v tele prebieha boj, konflikt medzi primárnym procesom (= našou identitou) a procesom sekundárnym.

 

Naznačili sme tiež, že v pozadí čohokoľvek, čo sa nám deje a čo vnímame ako rušivé, nepríjemné, obťažujúce a pod., stojí fenomén, ktorý sa v POP nazýva snové telo. Pri práci s fyzickými symptómami - v podobe akútnych alebo chronických prejavov - hovorievame v POP o tzv. "tvorcovi symptómu" (angl. "symptom-maker"), čo možno chápať ako aspekt psyché daného jedinca. Cieľom procesovej práce s fyzickým symptómom klienta je sprostredkovanie kontaktu klienta s jeho "tvorcom symptómu", umožniť mu viac si uvedomiť to, čo mu symptóm spôsobuje. Zároveň sa usilujeme sprístupniť proces, ktorý v tele prebieha a ktorý vyvoláva symptóm.

 

Zaujímavý je pohľad POP na niektoré telesné procesy alebo symptómy, ktoré, podľa tohoto prístupu, nemusia "patriť" iba jednotlivcovi, ktorý ich zažíva, ale aj páru, rodine či celej komunite. Čo to značí? Jedinec, trpiaci daným telesným procesom, môže byť, takpovediac, "kanálom" pre skupinový konflikt, ktorý sa u tohoto človeka somatizuje.

 

Procesoví psychológovia, počas práce s klientovým telom (v angl. sa tomu hovorí "bodywork"), pristupujú k jeho či jej telu s rešpektom, ktorý, žiaľ, u niektorých iných systémov práce s telom chýba: pristúpiť ku klientovi a "položiť naňho ruku" (s úmyslom pracovať s jeho telom), bez vyžiadania si jeho/jej súhlasu k dotyku, je neetické! Platí tu dokonca pravidlo, že ak má terapeut pochybnosti, či sa dotknúť klienta - aj v prípade, že dostane k dotyku verbálny súhlas - má rešpektovať svoje pochybnosti a neurobiť tak! Skúsený procesový terapeut dokáže vnímať aj jemné signály, ktoré klient vysiela, a riadi sa nimi. Dôležitým signálom je aj zaváhanie, či už na strane klienta pri dávaní súhlasu k dotyku, alebo u terapeuta, pri vykonávaní dotyku…

 

Existuje množstvo spôsobov, ako pristupovať k telu a jeho fyzickým zážitkom. Procesovo orientovaná psychológia vždy sleduje a nasleduje ten zážitok, ktorý klient má. Vychádza z premisy, že spôsob, akým bude potrebné s telesným symptómom či procesom pracovať, je "ukrytý" v tom, ako sa proces/symptóm prezentuje: Ak sa klient sťažuje na bolesť hlavy, ktorú popíše ako tlak, potom tlak je ten spôsob, akým by terapeut mal pracovať. Ak má bolesť napr. pulzujúcu kvalitu, bude spôsobom práce s týmto symptómom pulzovanie

 

Nech už je spôsob procesovej práce s prezentovaným symptómom akýkoľvek, jeho neoddeliteľnou súčasťou bude amplifikácia signálov symptómu. Tá bude, samozrejme, závisieť od spôsobu práce: pri tlaku môže amplifikácia spočívať v jeho postupnom zvyšovaní, pri pulzovaní môže mať podobu zrýchľovania či spomaľovania tohoto pulzovania, alebo môže skúmať rytmus či intenzitu pulzovania.

 

Veľmi častým spôsobom procesovej práce s telesnými symptómami je požiadať klienta o to, aby vytvoril symptóm, ktorý prežíva, na terapeutovi, inom človeku (ak je prítomný a dal k tomu súhlas) alebo aj na predmete, ak si to okolnosti vyžadujú. Ako príklad použijeme muža, ktorý sa sťažuje na bolesť v hrdle, ktorá mu obmedzuje prehĺtanie, ba dokonca občas aj dýchanie. Muž opíše tento symptóm tak, že povie, že má pocit, akoby ho čosi tlačilo, takým zvieravým spôsobom… akoby ho čosi škrtilo.Terapeut sa ho opýta, či by sa rád dozvedel niečo viacej o tomto niečom, čo ho škrtí a ak klient súhlasí, vyzve terapeut klienta, aby skúsil tento zážitok na chvíľu vyvolať terapeutovi - a pretože nechať sa "škrtiť" klientom na svojom krku je pre terapeuta trochu riskantné, ponúkne terapeut klientovi, aby namiesto jeho krku zovrel terapeutovo predlaktie a ukázal, ako silno ho "to" škrtí…

 

Touto intervenciou vstupuje klient - dovtedy "obeť" svojho symptómu - do role toho, kto symptóm vytvára, teda do role "tvorcu symptómu". K tejto zmene rôl by však malo dôjsť až po tom, ako klient čo najlepšie preskúmal svoj symptóm, teda po tom, ako o ňom získal čo najviac informácií. Pri tejto intervencii sa často stane, že klient sa odrazu začne akosi zdráhať a vyhýba sa prevzatiu role tvorcu symptómu. Je to prirodzená reakcia primárneho procesu voči tomu, čo je sekundárne a zdráhanie sa je prejavom, že klient sa ocitol na hranici.

 

Ak klient, s terapeutovou podporou a pomocou, prekoná túto svoju hranicu a prevezme rolu tvorcu symptómu, dochádza uňho k posunu vo vedomí a identite: na chvíľu sa spája s týmto aspektom seba samého, resp. poľa, ktorý bol dovtedy neuvedomovaný a potláčaný alebo vytesňovaný, aby postupne odhalil "posolstvo" toho, čo sa deje a aký význam preňho to má. V tom okamihu, ako klient vstúpi do role tvorcu symptómu, prestáva vnímať svoj symptóm. Podľa Mindella, "táto časť, "tvorca symptómu", bolesť necíti. Ak prepnete (kanály) a pracujete s tým, kto bolesť vytvára, namiesto toho, aby ste pracovali iba s primárnym procesom - obeťou, potom môžete pracovať so svojou vlastnou chorobou, amplifikovať svoje symptómy a skúmať ich význam. Keď nadobudnú význam, často sa vytratia." (z knihy A. Mindella, "Working On Yourself Alone")

 

- DreamingWolf

 

Mindellov pohľad na symptómy a choroby

 

 

nahor

 

 

Úvod   Proces   Snové telo    Práca   Práca2   Kóma   Mindell    Slovensko   Články

 

 

 

Stránka vytvorená: by DreamingWolf, júl 2001 

Doplnené: apríl 2003