Úvod   Proces   Snové telo    Práca   Práca2   Kóma   Mindell    Slovensko   Články

Procesová práca – časť 2.:
Toltécke aspekty POP



V tejto časti materiálu o práci procesovo orientovanej psychológie by som chcel poukázať na toltécke aspekty tohto prístupu.

Ako som už naznačil inde (Úvod, Mindell...), Arnold Mindell sa, popri inom, veľmi inšpiroval učeniami mexického Indiána a toltéckeho Naguala, dona Juana Matusa, ktoré boli popísané prvýkrát Carlosom Castanedom v jeho rozsiahlom literárnom diele. Mindell sa odvoláva najmä na prvých šesť zväzkov (pozri Literatúra1 na stránke materiálu o Toltékoch), v ktorých sú podrobnejšie popísané jednotlivé techniky a postupy Toltékov pri rozvíjaní vnímania.

Procesovo orientovaná psychológia sa, podobne ako toltécka Cesta poznania, usiluje o vnášanie vedomia, resp. uvedomovania, do oblastí, ktorým obyčajne venujeme malú alebo takmer žiadnu pozornosť, a do rozvíjania vnímania rozličných procesov, ktoré sa v nás i mimo nás odohrávajú. Stupeň a rozsah vnímania pritom úzko súvisí so stupňom a rozsahom uvedomovania si. Zároveň to, čo dokážeme vnímať, je limitované a filtrované osobnými presvedčeniami alebo, lepšie povedané, celým systémom presvedčení (pretože tie sú zvyčajne navzájom previazané). Napríklad, ak som od malička dospelými okolo seba presviedčaný, že víly, škriatkovia alebo draky neexistujú, iba ak v rozprávkach (a tie sú predsa „vymyslené“ a nie skutočné), potom sa vo mne utvára systém presvedčení, ktorý mi bráni tieto bytosti vnímať. Jednoducho, je pravdepodobné, že ak by sa aj predo mnou objavili, ak je moje presvedčenie o ich neexistencii dostatočne silné, jednoducho ich moja myseľ „odfiltruje“ – bez toho, aby som si to vôbec uvedomil – a ja ich neuvidím.

V procesovo orientovanej psychológii sa jej študenti učia, že proces sa delí na primárnysekundárny, pričom primárnym procesom sa rozumie všetko, čo je nám blízke, známe, s čím sa stotožňujeme, čo považujeme nejakým spôsobom za svoje, k nám patriace. Ak sa vás niekto opýta, ako sa voláte, koľko máte rokov, kde bývate, čo robíte, aké sú vaše vlastnosti, akú vieru vyznávate, prípadne – ak sa rozprávate s cudzincom, akej ste národnosti atď. - to, čo uvediete v odpovedi, bude popisom vášho primárneho procesu – vašej identity. Ak by sa vás niekto opýtal, čo nepríjemné sa vám nedávno prihodilo, vaša odpoveď bude popisom sekundárneho procesu. To je niečo, čo sa vám stalo, čoho ste „obeťou“. Neviete ako sa vám to mohlo stať, ani prečo a prečo práve vám. Ak vám to dostatočne strpčuje či strpčilo život, možno navštívite psychológa, najmä ak máte pocit, že problémy sa na vás „lepia“ už dlhšiu dobu a neviete si s nimi poradiť.

Procesový psychológ vás vypočuje a počas vášho rozprávania si všíma, aké dvojaké signály vysiela váš sekundárny proces – alebo, ak chcete, vaše snové telo - v danom momente. Tie ho totiž privedú v následnej práci priamo k zdroju, teda k sekundárnemu procesu.

Venovanie pozornosti dvojakým signálom (vysvetlenie pojmu pozri v časti Proces), a vôbec venovanie pozornosti sekundárnemu procesu, je zameriavanie sa na to, čomu sa v toltéckom učení hovorí druhá pozornosť. Práve druhá pozornosť je sférou snového tela a všetkého neobyčajného, čarovného, nečakaného. A je to práve druhá pozornosť, čo privoláva udalosti, ktoré potom vo svojom živote zažívame.

Práca so sekundárnym materiálom - tým, čo sa nachádza v doméne snového tela, sfére druhej pozornosti, za hranicami našej každodennej identity - vyvoláva u človeka, ktorý ju zažíva, prirodzený strach. Čelí niečomu, čo nepozná, čo je mu cudzie, o čom má rôzne desivé predstavy. Byť čo i len krôčik za pomyslenou „hraničnou čiarou“ identity je hľadieť do tváre neznáma, alebo toho, čoho sa bojíme. Ľudia na toltéckej ceste praktizujú množstvo účelných techník, ktorými jednak zbierajú energiu a jednak „upratujú“ svoj osobný tonal – čím vytvárajú vnútornú rovnováhu a získavajú silu - aby mohli čeliť neznámu/nagualu. Hovoria tomu stopovanie (vysvetlenie pojmov pozri v časti Čo je čo na stránke o Toltékoch).

Na svojej ceste za poznaním a slobodou vnímania si musia toltécki bojovníci premyslene vyberať to, čo im bude slúžiť ako „ochranný štít“ pri stretnutí s neznámom: svoje hlboké záľuby, priateľov, prácu a pod. V procesovej práci so sekundárnym materiálom funkciu „ochranných štítov“ plní metóda zmeny kanálov: keď sa ocitnem na hranici, kde čelím neznámemu a neviem ako ďalej, resp. to, čo sa v tej chvíli deje, je pre mňa už neznesiteľné, ťažké či desivé, môžem vedome „prepnúť“ kanál. Napríklad, ak proces prebieha v proprioceptívnom (pocitovom) kanále a ja cítim veľkú bolesť, ocitnem sa na hranici – už ju nedokážem vnímať ďalej, prípadne ju zosilňovať. Vtedy môžem „prepnúť“ kanály a vytvoriť si predstavu, obraz v mysli (vizuálny kanál) o tejto bolesti alebo môžem „prepnúť“ do auditívneho kanála a vyjadriť bolesť zvukom, alebo môžem „prepnúť“ do kinestetického (pohybového) kanála a vyjadriť pocit, ktorý pociťujem, pohybom ruky či dokonca celého tela (to už by mohla byť amplifikácia).

Je tiež pravdepodobné, že k zmene kanálov vnímania dôjde úplne spontánne – „ochranné štíty“ fungujú automaticky. Procesový psychológ venuje tomuto všetkému pozornosť a snaží sa vždy zachytiť moment zmeny kanálov, aby mohol s klientom pracovať vždy v aktuálnom kanále. Proces sa takýmto spôsobom môže ďalej naplno rozvíjať, až napokon práca dospeje k bodu, kedy sa proces v pozadí ťažkosti odhalí a  prezradí zmysel toho, čo sa deje.

Aby ste si to vedeli ešte lepšie predstaviť, použijem tu ako ukážku príklad z Mindellovej knihy „Šamanovo telo“, kde na strane 75 popisuje príbeh mladíka, s ktorým pracoval v horách Colorada. Ten mladík tam meditoval o ďalšom smerovaní svojho života:

„Během naší společné práce si všiml jakéhosi pohybu za oknem. Když se podíval ven, na vteřinku se mu zdálo, že zahlédl malého zeleného mužíčka, který ukazoval určitým směrem. Protože tento mladík byl pevný lovec, podržel si svou vizi na chvíli ve vědomí. Společně jsme se vypravili směrem, kterým ten mužíček ukazoval, k nedalekému skalisku. Tehdy mladík ve své představě uslyšel volání: „Skoč!“ S  obavami se posadil na kraj útesu a zaposlouchal se do vlastního hlasu: „Kdo jsi?“

Nedostal však žádnou odpověď, a proto soustředil pozornost na vzpomínku na ten hlas, jeho tón, hloubku a tempo. Za několik vteřin se hlas vrátil, hlasitěji než předtím. „Skoč,“ trval na svém. „Skoč nebo do tebe strčím!“ Najednou mladík zpozoroval, že jeho proces přepnul ze sluchu do vizualizace. Viděl sám sebe, jak přelétá nad útesem a přistává. A kde že to přistál? Na pokoji interního oddělení jedné švýcarské nemocnice, ale nikoli jako pacient, nýbrž jako lékař. Dostal odpověď na svou otázku. Věděl, co má dělat a udělal to. O rok později se přihlásil na univerzitu a začal studovat medicínu. Dnes pracuje ve švýcarské nemocnici. V době své vizionářské pouti mi sdělil, že ve studiu mu bránila skutečnost, že jeho otec byl povoláním lékař a on chtěl být jiný.“


Mnohokrát sa v priebehu procesovej práce s klientom prezentovanou ťažkosťou ukáže, že v jej pozadí stojí nejaká „postava“, ktorou môže byť niekto konkrétny z jeho života, ale takisto sa môže táto postava zjaviť v rôznej inej podobe, či už ako rozprávková bytosť, alebo zviera, duch, či abstraktná sila.

Klient môže byť procesovým psychológom nabádaný, aby si predstavil postavu, ktorá mu danú ťažkosť spôsobuje. Ak sa postava objaví, postupuje práca ďalej tak, že klient, podporovaný psychológom, vstúpi na chvíľu do role onej postavy a koná a rozpráva ako ona. Tak sa, napríklad, klientka v priebehu procesovej práce na svojom probléme s vlastnou bezmocnosťou na chvíľu premení na levicu – je levicou: pohybuje sa ako levica, cíti sa ako levica a v tom okamihu sa zároveň spája so silou levice, ktorá jej v jej každodennej identite chýba...

Možno povedať, že v okamihu, keď sa človek skontaktuje so svojím sekundárnym procesom, keď dokáže aspoň na chvíľu vystúpiť zo svojej bežnej identity a stať sa levom, vystupuje nielen z nej, ale aj z bežného toku času a vstupuje do sféry, ktorú austrálski domorodci nazývajú Časom snívania. Zážitok bytia levom, ako vo vyššie uvedenom príklade, pritom nie je „akoby“, nie je to nič hrané (aj keď pre racionálnu myseľ bude veľkým pokušením to tak ponímať). Na vnútornej úrovni je to reálne, naozajstné. Toto je schopnosť všetkých šamanov: vstúpením do tranzového stavu vstupujú do Času snívania a stávajú sa leopardami, orlami, jeleňmi či medveďmi...

Jedným z cieľov procesovej práce je teda získať fluiditu, umožňujúcu kedykoľvek vystúpiť z bežnej, každodennej totožnosti, a stať sa „šamanom“, voľne sa pohybujúcim z  identity do identity, až nakoniec dospejeme k poznaniu, že „nie sme ani to, ani ono, ale vedomie toho všetkého.“ (Mindell)

- DreamingWolf


  

nahor



Úvod   Proces   Snové telo    Práca   Práca2   Kóma   Mindell    Slovensko   Články

 


Stránka vytvorená: by DreamingWolf, júl 2001