23. Vnútorný oheň
(Z knihy „Rainbow Serpent. The Magical Art of Sexual Energy“ od Merilyn Tunneshende. Thorsons, 1999, str. 211-217)
Naša posledná noc pri jaskyni sa nezačala ako ostatné. Don Juan ma nechal pri ohnisku, kým on sa pobral nazbierať drevo. Potom sme spravili spolu oheň. Keď začal oheň horieť, išla som na svoje miesto oproti nemu a očakávala som, že začne spievať. Namiesto toho vytiahol zo svojej zrolovanej deky flautu a začal hrať.
Opakujúce sa clivé melódie, ktoré hral, sa navždy vryli do mojej pamäte. Celá púšť znehybnela a stíchla a zdalo sa, že jaskyňa, kde sme boli, vzdychala s každým jemným a predsa prenikavým tónom. Okrúhle tóny viseli ako bobule v chladnom vzduchu, vizuálne sa manifestujúc pred mojimi očami. Účinok bol taký podmanivý, že sa mi uvoľnila chrbtica. Aby som si udržala váhu, musela som si ľahnúť na chrbát a nechať vlny piesne, aby ma obmývali. Takto som sa nechala uniesť.
Najbližšie, čo si pamätám bolo to, ako som sa prebudila do snívania a uvidela som tvár dona Juana hľadieť na mňa, len pár centimetrov nadomnou. Bola som udivená z toho, že sa jeho tvár zdala byť tak blízko. Povedal mi, aby som vstala, že je čas ísť. Ochotne som sa zdvihla, aby som ho nasledovala von cez vchod do jaskyne, popri teplom, horiacom ohni. Netrápilo ma, že necháme svoje fyzické telá za sebou.
Keď sme došli k ústiu jaskyne, obrátil sa, aby sa na mňa pozrel. Bol ku mne takmer úplne otočený, keď vzplanulo biele svetlo. Stratila som všetko vizuálne vnímanie, okrem toho bieleho svetla. Bolo to, akoby medzi nami explodovala supernova. Vedela som, že je tam, a predsa som okrem svetla nevidela nič iné.
Aj keď som okrem bieleho svetla nemohla vidieť nič iné, cítila som, že vonku pred jaskyňou je trblietavá rieka. Akosi bola vnímateľná v štruktúre svetla. Potrebovali sme cez ňu prejsť. Cítila som, ako sa don Juan napriahol za mojou rukou a spolu sme kráčali cez rieku, hoci som vodu nemohla vidieť. Iba keď sme boli na druhej strane, prinavrátilo sa mi videnie. Vtedy som mohla jasne vidieť otvorenú jaskyňu so strieborným prúdom, ktorý tiekol popred ňu.
Svet, v ktorom sme sa ocitli, nebol ako tento, ale skôr to bol svet tvorený z dúh. Všetko v ňom bolo holografické. Naša žiarivosť ďaleko prekračovala aj tú najdokonalejšiu víziu žiarivosti. Vedela som, že tu sa vynoríme zo svojich zámotkov, aby sme sa stali týmto Snom, ktorý sa stále vyvíjal. Cítila som toľko lásky, toľko energie a hojnosti... a vtom som sa prebudila, hľadiac na strop jaskyne.
Boli možno tri hodiny ráno. Don Juan prestal hrať na svojej flaute a nočný vták sladko spieval. Oheň stále ešte horel a on v tichosti sedel oproti mne. Vrátila som sa na svoje miesto pri ňom a vychutnávala si teplo a žiaru plameňov. Necítila som potrebu vrátiť sa k spánku. V skutočnosti som mala pocit, akoby som už nikdy nemusela mať potrebu znova spať.
Keď nadišiel úsvit, nechali sme oheň vyhasnúť a posledné tlejúce uhlíky sme zasypali pieskom. Don Juan sa domnieval, že by bolo dobré opustiť toto miesto takto, takže sme sa poďakovali, priviazali si svoje batohy na chrbát a zliezli späť k džípu.
(...) V súkromí zátišia blízko iskrivého mora začal don Juan našu poslednú lekciu. „Ten posledný sen je premostený v okamihu smrti,“ povedal, hľadiac na pokojnú vodu, lesknúcu sa v slnečnom svetle. Oprel sa dozadu o svoje lakte a mierne si posunul klobúk do očí. „Ja pôjdem prvý, tak ako si to videla. Budem tam, na tom mieste, ktoré sme snívali a tam sa s tebou stretnem, keď opustíš túto zem.“
Rozjímala som nad jeho slovami. „Kde budeme?“ opýtala som sa ho.
„Na to, aby sa tam človek dostal, niet žiadnej mapy,“ povedal. „Musíš prejsť cez oheň a prekročiť duchovnú rieku, tak ako si to videla vo svojom snívaní. Je to naozajstná zem, rýdza krajina najvyššej vibrácie. Existuje pred beztvarým nekonečnom. Možno nás naša cesta povedie do nekonečna, len čo sa opäť stretneme.“
„Ako sa tam dostanem?“ dumala som, žasnúc nad divmi snívania.
„Je to záležitosť energetického tela,“ odvetil jemne, „nikto tam nemôže dôjsť nesprávne. Energia toho miesta nie je predátorská a tak iba najozajstnejší zámer môže ohlásiť vstup. Prvá časť cesty je podstúpená ešte počas života vo fyzickom tele, tak ako to robíš teraz ty. Prostredníctvom snívania, praxe a správneho života si ukladáš energiu. Potom musíš vidieť miesto a energiu, ktorá ťa tam zavedie. To je účelom sna, ktorý si mala. Niekto, kto je pripravený odísť, ti to musí ukázať.
Akonáhle bolo energetické telo svedkom takéhoto miesta a takejto transformácie, začína sa vyvíjať. Snívanie a praktiky potom pokračujú po celý život zasvätenca. Ďalším krokom je odchod mentora. To sa stane onedlho. Keď odídem ja, vezmem so sebou časť tvojej energie. Vtedy sa začína skutočná cesta, pretože kúsok tvojej živej energie bude prenesený na druhú stranu.
Aby si prežila, budeš musieť prácu dokončiť. Keď si prídem pre ten kúsok energie, uvidíš ma znova v snívaní, tak ako minulú noc, len tento krát my dvaja nebudeme budovať most a sedieť spolu a diskutovať o našej práci. Keď prídem znova po teba, prekročím ten most energie. Potom bude na tebe, aby si sa pripravila tak, ako som to učinil ja. Budem čakať na druhej strane a keď prežiješ svoj život a zavŕšiš svoje prípravy, aj ty prekročíš energetický most.“
„Ako ho prekročím?“
„Prvý krok sa začína, keď sa telo blíži k smrti,“ povedal. „V tom momente z neho energetické telo zoberie životnú silu. Toto vyvoláva oslňujúci záblesk svetla, ktorý si videla. Je to vnútorný oheň. Energetické telo sa zlúči so životnou silou a začína horieť svojím životom, už viac nepotrebujúc fyzické telo, aby prikladalo pod kotlom. Snívanie učí energetické telo fungovať na vyššej úrovni a s voľnou energiou, ktorú možno nájsť v snívaní, je možné udržiavať životnú silu energetického tela donekonečna.
Ďalším krokom je opustiť fyzické telo, vystúpiť z neho, akonáhle ho tvoja energetická kapacita prevýši. To sa robí tak, že prejdeš cez druhú bariéru, ktorú si videla. Javí sa ako pole tekutého svetla. Domorodí šamani ho nazývali duchovná voda. Túto bariéru možno prekročiť tak, že len cez ňu prejdeš energetickým telom, ale musíš si spomenúť, že tak máš urobiť.
Bariérou možno prejsť dvoma spôsobmi. Prvý spôsob je byť mŕtvym. Druhý je prejsť energetickou bariérou energetickým telom, v ktorom horí životná sila. My si vyberáme túto možnosť. Túto cestu sme objavili v priebehu tisícročí prácou so silami, ktorú si videla počas prvých dvoch nocí snívania v jaskyni.“
„Ako sa energetické telo zmocní životnej sily?“ opýtala som sa ho.
„Musí ti byť ukázané, ako to urobiť. Preto je kontinuita taká dôležitá. Jeden ide a potom druhý za ním. Táto schopnosť sa rozvíja počas snívania. Počas praktizovania začína energetické telo extrahovať a koncentrovať palivo životnej sily, než aby ju nechalo vo fyzickom tele k udržiavaniu minimálneho dýchania a srdcovej činnosti. Potom začína premieňať toto palivo na čosi, čo horí účinnejšie tak, že to skombinuje s energiami vyššieho rádu, ktoré možno nájsť počas snívania a konvertuje túto kombináciu do sebagenerujúceho zdroja, ktorý je kompatibilný s nepredátorskými požiadavkami ríše, ktorú si videla.
Len čo je palivo hotové, môžeš povedať, že sa veľmi podobá na perlu. Energetické telo príde, aby si ju vyzdvihlo z lastúry fyzického tela, tesne pred okamihom smrti. Tento odchod sa nepodobá obyčajnej smrti, pri ktorej energia vytečie, vyžadujúc fyzický obal k ďalšiemu zušľachteniu a koncentrácii, no pritom túto možnosť už nemá. Pri tejto forme skonu životná sila, energetické telo a vedomie sa dokážu plne vynoriťdo vyššieho stavu bytia, tak ako sa motýľ vynorí z kukly. Keď prekročia bariéru, neprechádzajú ňou bez života, no v tom, čo robia je prítomný zámer. Je tam poznanie a vedomie a telo, ktoré im je príbytkom.
Toto je motýľ, pozostávajúci z koncentrovanej životnej sily, nezničiteľného ducha, snívajúceho vedomia a svetelnej energie, štyroch najtrvácejších a najcennejších esencií v stvorení. Štvorka je číslo stabilnej formy a s týmito štyrmi zložkami sa had vynorí zo svojej starej kože, s nedotknutou múdrosťou a dlhovekosťou, zameniac svoje fyzické telo za energetické telo dúhového svetla, žiariaceho životnou silou.“
„Dúhový had,“ povedala som si pre seba.
„Veru tak,“ prikývol don Juan súhlasne. „Chvíľu to trvá, kým sa zvlečie všetka koža. Práve tak, ako je možné praxou donekonečna udržiavať snívajúce vedomie, tak aj životnú silu v energetickom tele je možné donekonečna udržiavať, keď sa skombinuje takýmto spôsobom so silou nezničiteľného ducha.
Kde a kedy je toto večné naveky, pýtaš sa? Všetok čas a priestor sú simultánne, ale fyzickému telu sa zdá, akoby čas plynul. Telo, kvôli fyzickej predstave času, sa premosťuje tam, kde energetické telo už je. Popravde tam už teda sme. A predsa, vždy sa prezentujú nekonečne nové možnosti. Keďže je všetko simultánne, ak zmeníš čo i len jeden drobný detail, zmeníš to všetko. Vesmír sa stále hýbe a tak sa navždy mení, všeprítomný a simultánny, nový, a predsa starý. A my sa snažíme stať sa tým, čím už sme...“
(Preklad: DreamingWolf. Krátené.)