Tento týždeň sa začal s riadnou dávkou ťažkej melanchólie – len tak si na mňa zaľahla a nevedel som, čo s ňou.
Keďže som vedel, že pre bojovníka je melanchólia vyjadrením túžby po zmene, bol som zvedavý, čože to vlastne mám zmeniť, a ako?
Kde sa vzali moje melancholické pocity? Ohliadnuc sa za predchádzajúcim víkendom som zistil, že bolo celkom ľahké vystopovať ich zdroj. V nedeľu som natrafil na ženu, ktorej som len nedávno dvoril, a jej malého syna. Napriek počiatočným vysokým očakávaniam, nefungovalo to a určitý čas som ju nevidel. Vo chvíli, keď sme sa stretli, sa vyplavilo von množstvo starých pocitov. Tiež som mal trápny pocit, nevediac, čo povedať. Chvíľku sme si pohovorili, zahral som sa s jej synčekom, postupne si uvedomujúc, ako veľmi mi prirástli k srdcu.
Po mojom odchode pocit melanchólie začal rásť, a v pondelok som už bol plný ohromného pocitu ťažoby a malomyseľnosti. Prirodzene sa moja myseľ obrátila na všetky tie „čo ak“ otázky – čo ak som sa pomýlil? Čo ak ona bola mojim „ideálnym partnerom“? Čo ak som si nechal ujsť túto veľkú príležitosť života? Mohol som cítiť, ako moja osobná sila odteká pod vplyvom začínajúcich pochybností o mojom úsudku.
Keďže som vedel, že obzeranie sa dozadu a nerozhodnosť nikam nepovedú, rozhodol som sa zamerať sa znova na melanchóliu, zistiť, ako ďalej môžem veci vyjasniť, radšej ako sa umárať želaním, aby sa veci vyvinuli rozdielne. Z trpkej osobnej skúsenosti viem, že vracanie sa späť vedie vždy ku kompromitáciám, mrzutostiam a celkovému pocitu, že som ponížil seba i tú druhú osobu.
V utorok sa mi veci ďalej vyjasnili a mohol som vidieť, že hlavným zdrojom mojej melanchólie bol v skutočnosti chlapček. Keďže som jeho matku stretol na workshope o deťoch a vlastnom detstve, dostal som a vzal som si veľmi praktické uvedenie do sveta malých ľudí. Dovtedy som mal len slabý denný kontakt s deťmi a Ryan otvorila moje srdce k tomuto svetu. To bol jej dar mne.
Ako som sa ďalej ponáral do melanchólie, tiež som si uvedomil, že zmena, ktorú naznačovala, sa už vo mne uhniezdila. Práve tak, ako keď sa vyplaví hnev, značiac túžbu po boji, vieš, že už si vlastne v boji a nemusíš žiaden hľadať. Takisto melanchólia značí, že zmena je už vlastne tu a všetko, čo potrebuješ, je vžiť sa do tejto zmeny. A pre mňa vžitie sa do nej znamená žiť s touto vyššou otvorenosťou srdca, čo bol dar od Ryan.
Kde zostala matka? Vzťah skončil dosť nečakane po hádke, bol to dosť neuspokojivý koniec, ak nejaký koniec môže byť opísaný ako „uspokojivý“.
Za normálnych okolností by som sa vrátil a pokúsil sa o lepší rozchod – dosiahnuť to, čomu sa moderne hovorí „ukončenie“. Predsa, Toltékovia hovoria, že život je pocit a nie intelektuálne cvičenie. To, čo ľudia obvykle pokladajú za ukončenie je pokus o obalenie a uviazanie stužky okolo života veľmi intelektuálnym spôsobom, a toto jednoducho nemôže byť uskutočnené. Zranenia a sklamania môžu byť vyriešené jedine samým sebou, a to v kontexte s celým balíkom zranení a sklamaní, ktoré vnášame do našich životov.
Prevládal u mňa pocit, že v skutočnosti som nemal čo povedať. Samozrejme, tiež zažívam veľký pocit sklamania a straty, ale nikto iný mimo mňa toto nemôže vylepšiť, a hovoriť o tom tiež nie je cesta k vyriešeniu. Iba vďaka videniu vzorca môjho života a pochopenia daru v tejto osobitnej epizóde môžem veci vyriešiť.
Ako často urobíme niečo nie kvôli tomu, aby sme záležitosti vyriešili, ale s kopou viac-menej pochybných motívov na pozadí našej mysle? Ťažko sa potom môžeme čudovať, že naše „dobré“ úmysly sa obrátia proti nám a skončíme v zmätku. Často zistím, že túžba vylepšiť záležitosti je v skutočnosti zamaskované hľadanie uznania a často sa objaví ako dôsledok pocitu neistoty. Spôsob nápravy je ten istý, ako v prípade „bytia nedokonalými“. Pocit viny či ospravedlňovanie sa tu nepomôže. Naproti tomu bojovník použije pocity, ktoré sa objavili ako dôsledok „nedokonalého“ správania sa na uistenie sa, že už nikdy nepodľahne tomuto druhu správania sa.
A teraz som si, snáď, začal bolestivo uvedomovať, že jasnosť je dvojsečný meč. Napríklad pochopenie, prečo si sa ocitol psychicky na dne, ti samotné nepomôže stadiaľ sa i dostať. Vlastne, táto extra jasnosť ti môže privodiť oveľa horšie pocity zo seba samého. Nie je ťažké ospravedlňovať sa a prechádzať mlčaním prípady, keď žiješ svoj život v hmle bez otázok. Ale zavedením jasnosti a túžbou byť k sebe úprimným a nemilosrdným, je veľmi ľahké prevážiť sa k celkovému hoveniu si v pocitoch bezcennosti, stonom typu „prečo sa mi nič nedarí?“ a iným ďalším spôsobom, ako ubiť samého seba.
Pretože život je navzájom prepojený, fakt, že v určitej oblasti môjho života ma prenasledujú výzvy, znamená, že i v ostatných oblastiach sa musím vysporadúvať s náročnými úlohami – príležitosti, aby som sa cítil zle, sú enormné! Najmä v 11. mesiaci tohto roku kompletizácie, keď všetky druhy zvykov prichádzajú na prehodnotenie.
Na zvládnutie výzvy, ktorú mi priniesla jasnosť, som zistil, že som potreboval prijať tri rozhodnutia, z hĺbky môjho srdca.
Prvým z nich bolo rozhodnutie „dosť – už viac nie. Nedovolím negatívnym pocitom zo samého seba, aby ovládli môj život“.
Druhým bolo rozhodnutie veriť si – veriť vlastnému vedomiu a pocitom. Tretím bolo čestne a pravdivo sa oceniť za zmeny, ktoré som musel vo svojom živote urobiť.
Je vcelku ľahké len sa tak pozrieť dopredu a vidieť, ako ďaleko musíme ísť, ale iba cez obzretie sa späť uvidíme, ako ďaleko sme v skutočnosti došli, že môžeme mať vlastné zmeny, spájať ich predtým, ako spravíme ďalší krok.
Tieto tri rozhodnutia sú aktom vôle, musia byť prijaté z hĺbky srdca. Musíš ich chcieť celým svojim srdcom, aby mohla vôľa stáť v sile tvojich rozhodnutí, pokým bez akýchkoľvek pochýb nevieš, že im veríš.
Zistil som, že všetky tri rozhodnutia sú rovnako dôležité, ale je to nepretržité oceňovanie seba samého, čo je z nich najťažšie. Náš sociálny úzus nás učí byť vysoko-kritickými a nevšímavými k našim snahám. Veď len keď sa pozrieme okolo, môžeme celkom ľahko uvidieť, koľko chválime a aké uznanie dávame, úprimne a čestne, zaslúženým snahám našich detí. Ak môžeme oceniť naše deti, isto sa môžeme naučiť úprimne a čestne, bez lichôtok či pýchy, oceniť sami seba.
© Charles Mitchley, žiak Théuna Maresa, toltéckeho Nagala
Preklad: Enikah
Publikované s láskavým povolením autora.
Stránka vytvorená: by DreamingWolf, november 2002.