Théun Mares o priateľstve.

Meč

 

Žltá ruža priateľstva (jeden z najhlbších a najdôležitejších Toltéckych symbolov. Pozri aj článok Charlesa Mitchleyho o Význame Žltej ruže priateľstva - pozn. prekl.) je to, čo predchádza manifestácii zvyšku vesmíru. Inými slovami, manifestácia ako aj evolúcia vedomia vznikajú prostredníctvom priateľstva. Vráťme sa však o krok späť, aby sme si uvedomili, že Žltá ruža priateľstva vzniká vďaka vzťahu medzi maskulínnym nagalom a jeho maskulínnym zámerom. Tu je dôležité mať na pamäti, že zámer je zjednocujúci princíp a preto sa rovná princípu pociťovania, teda srdcu. Toto značí toľko, že priateľstvo je výsledkom toho, že nagal sa stal tvorivým, pretože srdce sa prejavilo na mysli. Preto môžme vidieť, že priateľstvo nemá svoj pôvod v separatívnej povahe mysle, ale v pocite, ktorý sa zjavuje vtedy, keď srdce stimuluje ducha k tomu, aby sa stal kreatívnym, tvorivým. Ale ten pocit, ten akt stávania sa tvorivým, je priateľstvom - je to ozaj ohromujúca pravda, ktorá dokazuje, akí sú ľudia pomýlení vo svojich mnohých pohľadoch na priateľstvo. Ba čo viac, jasne tiež teraz možno vidieť to, že priateľstvo je zvláštne maskulínnou pohnútkou, ktorá sa prejavuje tvorivosťou. Nie je iba záležitosťou srdca, no tiež záležitosťou zámeru a preto má dočinenia s inkluzívnosťou, pretože zámer je zjednocujúci princíp.

Sila zámeru je to, čo sa označuje ako Oko Orla a čo je v knihe Nárek Orla (kniha Théuna Maresa, 2. zväzok zo série Toltécke učenia - pozn. prekl.) vysvetľované ako Kristov princíp, teda, Syn Boží a Syn človeka, ktorý nás počas svojej púti životom učil, že najväčším zákonom všade v celom vesmíre je zákon lásky. A pretože zákon lásky je Majstrovstvom zámeru, Kristus nám tiež predviedol zákon transfigurácie, teda to, že zámer alebo láska porazí všetko a preto prekoná všetky prekážky. Zámer a láska bez podmienok vo všetkých jej troch formách sú preto jednou a tou istou silou, prejavujúcou sa tisícorakými spôsobmi, a v dôsledku toho je na ňu možno nazerať a definovať ju toľkým množstvom rozličných spôsobov. No pri konečnej analýze, či už jej rozumieme plne alebo nie, zostáva jednou a jedinou silou vo vesmíre, všeprenikajúcou a všadeprítomnou, a ktorá nás vždy vedie od výzvy ku výzve. Tak môžeme potom zdokonaliť proces transmutácie, ktorý vedie ku transformácii a napokon ku transfigurácii, teda ku transfigurácii energie, ktorej konečným výsledkom je materializácia zámeru ducha. Ale na transfiguráciu potrebujeme energiu a na to, aby sme získali energiu, potrebujeme silu, a na získanie sily potrebujeme silu zámeru a z toho môžeme vidieť, prečo je Majstrovstvo zámeru tak veľmi dôležitým. Bez tohoto poznania sme jednoducho stratenými dušami, ktoré bezcieľne blúdia svetom, ktorý nedáva zmysel, a plahočíme sa životom, ktorý, ako sa zdá, neslúži žiadnemu účelu a preto nemá žiaden skutočný význam.

Orol

Jestvujú tri formy bezpodmienečnej lásky, ktoré sú dôležité pre to, aby sme porozumeli Toltéckym učeniam, pretože tvoria samotný základ Cesty so srdcom. Prvá forma je však natoľko vzdialená súčasnej schopnosti ľudstva vnímať či chápať, že nemá zmysel tu o nej diskutovať. Postačí, ak povieme, že jestvuje a najlepšie ju možno popísať ako elektrinu, o ktorej má ľudstvo ešte len veľmi málo poznatkov, s výnimkou jedného z jej hrubohmotných prejavov, ktorý dáva nám všetkým dobre známu elektrickú energiu. Druhú formu lásky možno najlepšie vyjadriť ako zákon príťažlivosti a odpudzovania, ktorého fyzickým prejavom je elektromagnetický zákon, ktorý takisto ešte nie je plne pochopený. No pre náš terajší zámer postačí, ak ju celkom oprávnene zadefinujeme ako skutočnú bezpodmienečnú lásku. Pretože celé Toltécke učenia spočívajú na tomto najzákladnejšom zákone, nepísal som nikdy o ničom inom, než o bezpodmienečnej láske. Preto všetky predchádzajúce zväzky (zo série kníh Théuna Maresa - pozn. prekl.) sú vyjadrením bezpodmienečnej lásky, rovnako ako aj tento. Uvedomte si, že všetky tie rozličné techniky, vrátane všetkých tých mnohých konceptov, ako sú neľútostnosť, nemať zľutovania, česť, bezchybnosť, rozpoloženie bojovníka a tak ďalej a tak ďalej, sa zakladajú na bezpodmienečnej láske a sú aj skrze ňu vyjadrované. Tretiu formu bezpodmienečnej lásky možno najlepšie vyjadriť ako zákon harmónie prostredníctvom konfliktu, čo je pridruženým zákonom toho veľkého zákona, známeho ako zákon polarity. Práve tak, ako je druhá forma lásky spôsobom, akým sa prvá forma prejavuje v živote v manifestácii, tak je táto tretia forma lásky spôsobom, akým sa bezpodmienečná láska prejavuje prostredníctvom manifestovaného života, teda tonalom. Dôsledkom toho sa prejavuje ako teplo, bez ohľadu na to, či je to teplo slnka, teplo vetra, fyzické teplo teplokrvného živočícha, alebo citová vrelosť prejavená medzi dvomi ľuďmi.

Z vyššie uvedeného jasne vidno, ako životne dôležité pre naše pochopenie života a preto aj seba samotných je to, že sa vyrovnáme aspoň s tými dvomi formami lásky, ktoré sme v súčasnosti schopní pochopiť a s ktorými sme schopní pracovať. Ako sme videli, dve formy bezpodmienečnej lásky, na ktoré by sme sa mali v tejto dobe sústreďovať, sú tým, čo Toltékovia označili celkom jednoducho ako láska a vrelosť. No ak sa v dnešnom svete rozhliadneme vôkol seba, je jasne vidieť, ako úboho chápe človek skutočnú povahu lásky, a v dôsledku toho, ako sa vrelosť využíva ako výhovorka na ospravedlnenie toľkého správania, ktoré nevedie ani ku slobode, ani nijakým spôsobom nepodporuje život. A predsa, pri konečnej analýze, jestvuje len jedna všeprenikajúca sila vo vesmíre, konkrétne zámer, a preto bezpodmienečná láska nie je ničím iným, než trojnásobným prejavom sily zámeru.

Skutočná láska je to, čo Toltékovia označujú pojmom Zákon inkluzívnosti, zákon, ktorý - na rozdiel od niektorých z jeho fyzických prejavov, ako je gravitácia a magnetizmus - človek doteraz ešte ani nezačal chápať. No to, že niečomu nerozumieme neznamená, že tomu nepodliehame. Celým vesmírom preniká Zákon inkluzívnosti a tento Zákon drží celý vesmír pohromade. Osudom nás všetkých je naučiť sa ako milovať a ako prijímať lásku a práve tu leží najhlbší možný význam, ktorý možno nájsť v tom, že kráčame Cestou so srdcom. Počas tejto chôdze musíme stopovať svoje vnímanie, čo je čin, ktorý vedie vždy ku tej konečnej a najväčšej zmene, ktorá vyvoláva smrť starého, čím sa myslí úplná transformácia. Toto je naším predurčením a toto sú dôsledky tohoto druhého vhľadu, menovite, odvíjanie osudového predurčenia prostredníctvom média toho úžasného klenotu vedomia, označovaného ako pokora a pochopenie. (Pochopenie, ako ho používajú Toltékovia, znamená "stáť v podpore niečomu", čo je v protiklade ku tomu typu pochopenia, ktoré sa zakladá na racionálnom predpoklade.)

Ale odvíjanie osudového predurčenia závisí od naplnenia osudu, teda evolúcie vedomia, ako ju zosobňujú roztvárajúce sa krídla vnímania, lemujúce koleso času, symbol emočného impulzu Nevysloviteľného. V dnešnej dobe, v našom súčasnom impulze, toto tak nádherne predviedol ten veľký Syn Boží, označovaný ako Kristus, ktorý nielen potvrdil, že najväčším zákonom je Zákon Lásky, ale ktorý tiež predviedol tento zákon s toľkou pokorou a toľkým pochopením.

To, čo ľudia nazývajú láskou, nie je vôbec skutočnou láskou. Láska, ako ju väčšina ľudí chápe, je praktizovaním naozaj šialených predstáv, ktoré sú tak hlboko separatívne a podmienečné, že milujúci a milovaný skončia tak, že žijú spútaný život, život v otroctve, v ktorom sa kolesá musia stále krútiť, ale vždy tak zle. S ohľadom na toto je treba mať na pamäti, že hoci akýkoľvek vzťah musí vyvolať zmeny, aby sa mohol vyvíjať a prehlbovať, predsa však je poriadny rozdiel v tom, ako je kolesám dovolené krútiť sa. V závislosti od toho, ako lásku vnímame, si môžeme zvoliť, či budeme čeliť svojim výzvam takým spôsobom, že vzťah, v dôsledku otáčania sa kolies, len porastie a prehĺbi sa, alebo môžeme tie isté výzvy použiť na to, aby sme vyvolali vo vzťahu deštrukciu. Zamyslite sa na chvíľku. Kto je vaším priateľom? Naozaj ho poznáte? Ste si naozaj istí, že plne chápete náznaky v tom, čo vám hovorí? Viete pochopiť účel tejto komunikácie a to, kam vás môže zaviesť? Nie ste vari obaja polapení v pasci selektívneho vnímania? Nie ste azda obaja v zajatí ignorancie, nevedomosti? Ale ak myslíte priamo, tak rýchlo dospejete k uvedomeniu si toho, že ak si myslíte, že svojho priateľa poznáte a že ste si celkom istí, že plne chápete všetko, čo hovorí, potom je veľká šanca, že ste naozaj uviazli v selektívnom vnímaní a ste teda otrokmi svojej vlastnej nevedomosti.

Ak si neželáte byť otrokmi tohto selektívneho vnímania, potom je pre vás príkazom, aby ste sa pozreli priamo na fakty. Uvedomte si pritom, že váš priateľ nie je len vaším priateľom. Váš priateľ je najúžasnejšia bytosť vesmíru, bytosť zvaná človek, ktorý je náhodou inkarnovaný práve teraz a ktorý náhodou teraz sedí vedľa vás a rozpráva sa s vami, no ktorý sa v skutočnosti snaží naplniť osud, ktorý snáď ani on ešte nedokáže úplne pochopiť. Ale deje sa toto všetko iba čírou náhodou? Bol to len bezmyšlienkovitý čin, čo vás dvoch dalo dohromady ako priateľov? Je snáď rozhovor, ktorý práve medzi vami prebieha, nejakým bezduchým činom dvoch ľudí?

Tým, že je vo fyzickej inkarnácii, je váš priateľ pravdepodobne polapený vo svojej sociálnej forme, v selektívnom vnímaní a nevedomosti. Preto všetko, čo si myslíte, že o svojom priateľovi viete, bez ohľadu na to, či vám niečo o sebe povedal, alebo ste sa to o ňom dozvedeli od niekoho iného, napokon príliš mnoho neznamená. V skutočnosti to nie je nič iné, než pochabosť, z jednoduchého dôvodu, že nepoznáte túto úžasnú bytosť, sediacu pred vami, a takisto neviete, aké sily vás dvoch spojili. Pravdupovediac, všetko to, čo si myslíte, že o svojom priateľovi viete, sa celé zakladá na vašom selektívnom vnímaní púho formálnej stránky toho života, ktorý označujete za svojho priateľa! Uvedomte si, že nikto z nás nevie, čo je človek a takisto ani nevieme čo je život. Preto je táto úžasná bytosť, ktorá sedí pred vami, neuveriteľným mystériom nielen pre vás, ale aj pre seba samého.

To jediné, čo môžete naisto vedieť, je, že táto nepredstaviteľná bytosť je vaším priateľom a že tým, že je vaším priateľom, vnáša do vášho života a dokonca aj do tohto rozhovoru, ktorý s ním práve vediete, sily osudu, ktoré sa týkajú osudového predurčenia nielen jeho, ale aj vášho, pretože vy, rovnako ako váš priateľ, ste tiež nepredstaviteľné mystérium! Preto so svojím priateľom nevediete iba rozhovor. Namiesto toho obaja napĺňate svoje osudy, či už o tom viete alebo nie, a preto privolávate v existenciu sily, ktoré sú nekonečne väčšie než si dokážete vôbec predstaviť, počas toho, čo sa vám obom javí ako púhy rozhovor. Naozaj sa to môže javiť ako jednoduchý rozhovor, a napriek tomu je to interakcia, ktorá privoláva v existenciu sily, ktoré môžu zmeniť život, v závislosti od toho, ako bezchybne hráme svoju úlohu v živote a sú to práve tieto sily, čomu Toltékovia hovoria ostrostrelci vesmíru. Z tohto hľadiska sa vám aj vášmu priateľovi môže zdať, že si len tak spolu dobre debatíte, ale ak je tomu tak, potom neviete, že jestvuje neprestajný tok sily, prejavovaný činmi ostrostrelcov.

Z uvedeného vyplýva, že kedykoľvek vám váš priateľ niečo povie, v skutočnosti čelíte výzve sily a keď svojmu priateľovi odpovedáte, aj on čelí výzve sily. Inými slovami, tým, že sa s priateľom zhovárate, čelíte výzve jeho osudu, práve tak, ako on čelí výzve osudu vášho. Ak ste počas rozhovoru s vaším priateľom dostatočne uvedomelí, uvidíte, ako vás jeho slová stavajú pred výzvu dôjsť k hlbšiemu poznaniu seba i jeho a týmto aj k poznaniu života. Samozrejme, nie je to v skutočnosti váš priateľ alebo jeho slová, čo vás stavia pred výzvu, ale je to jeho osobná sila v interakcii s vašou, v kontexte univerzálnej sily, ktorú postupne privolávajú k existencii sily vašich osudov.

Naozajstné priateľstvo má čo dočinenia s našou cestou životom a musíme si preto pamätať, že cesta je dôležitejšia, než cieľ. Aby ste to mohli pochopiť, pozrite sa na to mojimi očami. To, ako to vidím ja, je, že som sa narodil s tým, že je istý účel, zámer, ktorý mám naplniť a že keď bude ten zámer naplnený, umriem. No medzi narodením a smrťou leží cesta, a keďže viem s istotou faktu, že umriem - ak nie dnes, potom niekedy po dnešnom dni - neupínam svoj zrak na cieľ. Ak by som tak učinil, znamenalo by to, že svoj život žijem len preto, aby som dosiahol svoj cieľ čo najrýchlejšie, teda, aby som mohol čo najskôr umrieť. No ja nechcem umrieť čo najskôr, tak namiesto toho upieram svoj zrak na cestu, ako putujem vpred v ústrety svojmu cieľu a svojej smrti. Pritom viem, že nemôžem oprávniť svoj život, kým nenaplním svoj osud, a preto tiež viem, že nemôžem strácať čas pri napĺňaní tohto osudu. V dôsledku toho dávam zo seba všetko, nenechávajúc si pre seba nič a týmto nemárnim čas pri napĺňaní svojho osudu. Pri tomto všetkom viem, že sa nemôžem pomýliť, pretože hlboko v strede svojho srdca viem, aký som úplne bezchybný. Ale nie je to o tom, chcieť byť neomylným či bezchybným, čo ma poháňa. To, čo ma poháňa, je moja intenzívna a srdcom preciťovaná vášeň angažovať sa v živote naplno, a tým, že v sebe nič nezadržiavam, plynie môj duch jasne, silno a slobodne, prenechajúc sa plne ceste. To je to, čo pre mňa utvára Cestu so srdcom, a tým, že po nej kráčam, vychutnávam si chvíľu každého kroku, pretože viem celkom úplne, že každý krok ma privádza bližšie k zhmotneniu môjho účelu a preto o krok bližšie k mojej smrti.

Pretože smrť je mojím neustálym spoločníkom, každá chvíľa môjho života je plná intenzity a pikantnosti, čo spôsobuje, že plačem zo samotného jadra svojej bytosti a čo spôsobuje, že sa smejem s tou divokou neviazanosťou, pochádzajúcou z čírej radosti z toho, že sa dokážem smiať. A predsa, moje slzy a môj smiech nič nezmenia. Všetko je pochabosť. Umriem teraz alebo neskôr a nezmením to ani celou svojou silou, a dokonca keby som aj mohol, nechcel by som, pretože žiť večne by znamenalo vziať životu jeho zmysel. Ale to, čo som zmenil, je moje vnímanie života, seba i ľudí, ktorí so mnou zdieľajú túto cestu životom. Ako som to zmenil? Presunul som ohnisko svojej pozornosti z cieľa cesty. Presunul som ohnisko pozornosti zo smrti na život. Presunul som pozornosť z pozerania sa na ľudí, ako na nemilovateľných, na to, že ich vidím ako milovaniahodných. V tom presune ohniska pozornosti si vychutnávam každý moment každej interakcie, ktorú mám so životom a s ľuďmi v mojom živote. Ale dokonca aj pri tom posunutí ohniska pozornosti viem, že ma moja smrť stále stopuje, a preto bez ohľadu na to, o koľko presuniem svoju pozornosť, všetko naďalej zostáva pochabosťou. Pretože nič, čo kedy urobím, nebude nikdy znamenať nič iné, než pochabosť, objímam všetok život a všetkých ľudí vo svojom živote čo najvášnivejšie. V tejto vášni som sa učinil neschopným vylúčiť čokoľvek či kohokoľvek zo svojho života, jednoducho preto, lebo si cením každú chvíľu, čo som nažive a čo kráčam po tejto zemi. Až prirýchlo bude po tom všetkom a ja nechcem umrieť s vedomím, že som niečo zmeškal, bez ohľadu na to, či je to tichá chvíľa hlbokej lásky, alebo horúca chvíľa zápalu intenzívneho boja, bez ohľadu na to, či sú to srdcom precítené slzy, alebo smiech. Pre mňa je toto zmyslom toho, že kráčate po Ceste so srdcom a ak môžem využiť moc a silu, ktorú na svojej ceste zbieram, pri pomoci druhým zdieľať so mnou Cestu srdca, potom tak učiním s radosťou a akýmkoľvek spôsobom, akým to bude potrebné.

Je nepopierateľnou pravdou, že mojím zmyslom, podobne ako je tomu u všetkých, je nadobudnúť silu a použiť ju v prospech celého života, ale význam, ktorý prikladám môjmu zmyslu, pochádza zo samotného jadra môjho srdca. Preto sila, ktorú používam, je mojou povinnosťou a cťou, ale mojím darom ľudstvu je moja otvorenosť srdca, počas toho ako putujem týmto životom. Ľudstvo volá po mojej sile Naguala a žreca, pretože ju potrebuje, ale týmto volá ľudstvo aj po mojej otvorenosti srdca, pretože tá dáva zmysel mojej existencii počas môjho života na zemi, môjho života spolu s mojími súputníkmi. Toto je, podľa mňa, skutočnou esenciou priateľstva.

Bojovník vždy oslavuje zdieľanie a spoločnosť, ktorú na svojej ceste životom nachádza - jeho cesta je cestou, ktorá niekedy predstavuje výzvu, niekedy je radostná, niekedy zarmucujúca, ale stále je plná úžasnej hojnosti veľkého množstva bohatosti, prinášajúcej odmenu a naplnenie. Pre bojovníka niet väčšej radosti, než je tá, keď sa podelí o sny a nádeje, triumfy a porážky - svoje vlastné i jeho súputníkov, ktorí tým, že sa vydali hľadať účel života, sa učia, že tajomstvo pri napĺňaní tohto účelu spočíva v zmysle života. Ak máte pocit, že chôdza po Ceste so srdcom je pre vás, a ak v najhlbšom strede svojho srdca viete, že to, čo na tejto ceste budete hľadať, je skutočný zmysel slobody, potom vedzte, že Toltécke učenia vám odhalia účel života, ale bude na vás, tak ako je na nás všetkých, aby ste našli zmysel v tomto účele. Nájdenie účelu je cesta, ktorej sa nikto z nás nemôže vyhnúť, no nájdenie zmyslu je naša vlastná jedinečná cesta v rámci tej väčšej cesty, ktorú nazývame Jeden Život. Aby sme tento zmysel našli, potrebujeme vykonávať učenia pre pravú stranu vedomia, aby sme tak nadobudli silu potrebnú na to, aby sme mohli žiť učenia ľavej strany vedomia. Iba potom nadobudneme tú úplnu otvorenosť srdca, ktorá nám umožňuje nič si nenechávať pre seba, nič nezadržovať, a náš duch sa môže vznášať jasne a silno a slobodne. Iba vtedy - a bez ohľadu na to, ku ktorej triede snívačov patríme (Toltécka náuka hovorí, že existuje sedem skupín, resp. tried snívačov, ktorí nás snívajú do tohto života - pozn. prekl.) - začneme chápať ducha Vlka (meno jednej zo siedmich skupín snívačov - pozn. prekl.), ktorý sa na život pozerá ako na hľadanie skutočného významu slobody. A iba vtedy dáva zmysel pozerať sa na život ako na pocit a preto odtiaľ pramení potreba pozerať sa a cítiť, načúvať a cítiť, vychutnávajúc si každú chvíľu každého kroku, naplno si uvedomujúc, že to všetko sa až príliš rýchlo celé skončí. Život je preto pre Bojovníka slobody oslavou toho najväčšieho príbehu lásky. Je to príbeh vášne, ktorú prežívajú dve bytosti pri svojom zápase o nájdenie skutočného zmyslu vrelosti a pretrvávajúceho naplnenia nehynúcej lásky. Je to príbeh nagalu a tonalu, je to príbeh ktoréhokoľvek muža a ktorejkoľvek ženy a preto je to príbeh váš a môj a nášho vzájomného zápasu pri učení sa tomu, čo je to milovať a byť milovaný. Dôvod, prečo vstúpenie do sféry srdca je takou veľmi ťažko zvládnuteľnou stratégiou spočíva opäť v strachu. Aby ste to pochopili úplne, uvedomte si, že hoci kdesi hlboko vnútri všetci túžime milovať a byť milovanými, napriek tomu sa vo svojich životoch znova a znova stretávame s výzvami, ktoré akoby naznačovali, že nie sme hodní lásky a z toho dôvodu si nezaslúžime lásku dávať, alebo ani prijímať. V dôsledku toho unikáme do mysle, snažiac sa racionalizovať nielen svoje správanie, ale tiež správanie tých druhých voči nám. Časom sa takéto úniky stanú základom, na ktorom je postavené celé naše vnímanie a preto bez toho, aby sme si to uvedomili, ocitneme sa v pasci neustáleho definovania svojho vnímania, čím sa staneme ešte selektívnejšími, aby sme si tak prispôsobili svoj pohľad na svet. Nikto z nás nechce byť zraňovaný, nikto nechce prežívať bolesť z pocitu odmietnutia, alebo pocitu, že sme nehodní, nechcení, a preto si volíme, že budeme vidieť iba to, čo si želáme vidieť a počuť iba to, čo si želáme počuť. Časom sa tento návyk tak hlboko vryje, že začneme veriť tomu, že to, čo takto selektívne vnímame, je pravdivé.

Navyše, pretože každý vôkol nás robí to isté, podporujeme sa všetci navzájom v tejto pochabosti a tak sa všetci podieľame na konštruktoch a udržiavaní toho bláznovstva, ktoré označujeme ako sociálna forma.

Muži a ženy dneška ešte stále nie sú priateľmi, v tom ozajstnom zmysle slova. Ženy v tom, že chcú byť uznané, tak zápalisto bojujú s každým, vrátane mužov, že vrelosť a láska sa vytratili von oknom. Kto napokon dokáže milovať "sekeru"? Kto dokáže milovať a vážiť si ženu, ktorá sa dožaduje splatenia svojho dlhu, a či je to vari nejakou náhodou láska a vrelosť, čoho sa dožaduje? No potom, môže niekto dostať lásku a vrelosť tým, že si ich vyžaduje, akoby to bolo naším demokratickým právom robiť tak?

Muži, na druhej strane, sa cítia previnilo za to, že sa narodili do sveta, v ktorom bol každý vedený k viere a presvedčeniu, že muži sú nejako nadradení voči ženám, takže sa šťastne vzdajú svojej sily a moci kvôli tomu, aby sa na nich nehľadelo ako na privilegovaných či ako na uprednostňované pohlavie. Ale vina je úbohou náhradou za lásku a činy, zrodené z viny, možno ťažko popísať ako vrelosť. Takže, keď sa dnes poobzeráme navôkol, vidíme svet plný veľmi požadovačných žien, ktoré sú zväčša nahnevané a vidíme veľmi slabých mužov, ktorí odhodili všetku svoju dôstojnosť a česť v snahe upokojiť tieto nahnevané ženy. No dôsledky takéhoto správania sa sú strašné. Odhliadnuc od skutočnosti, že svet sa rozpadáva následkom tohto boja medzi pohlaviami, strácajú muži aj ženy čoraz viac svojej sily a moci a stávajú sa čoraz selektívnejšími vo svojom vnímaní a tým aj čoraz viac uzavretejšími, defenzívnejšími a nevraživými. Výsledkom je to, že vo svete zostalo len veľmi málo lásky a prakticky žiadna vrelosť. Muži a ženy nie sú priateľmi. V skutočnosti, ak máme povedať pravdu, sa dokonca vôbec nemajú radi.

Keby nebolo toho zvieracieho inštinktu, zvaného sexuálna chtivosť, muži a ženy by sa nikdy nerozhodli zdieľať spoločný život. Hoci to znie šokujúco, je to napriek tomu pravda. Ale navzdory tomu, čo sa začína ako chtíč, ktorý dáva dvoch ľudí dohromady, stáva sa onedlho hľadaním súhlasu, potom hľadaním bezpečia a istoty a napokon, keď už obom začalo byť jasné, že od seba nemôžu vyžadovať lásku a že preto nemôžu mať život podľa svojich predstáv, prestanú sa mať navzájom radi a znepáčia sa jeden druhému.

No nie sú to len muži a ženy, kto nie sú priatelia. Ešte aj muži dnes nemajú skutočných mužských priateľov. To hlboké priateľstvo medzi dvomi mužmi, ktoré by malo byť vyjadrením a prejavom mužského intuitívneho pochopenia významu jednoty Jedného Života, je ešte stále niečím, čo vzbudzuje strach, pretože je nesprávne interpretované, alebo sa ním opovrhuje, pretože sa naň nazerá ako na prejav slabosti. Preto sa muži navzájom potľapkávajú po pleci či po chrbte a neprestajne sa navzájom uisťujú o tom, akí sú chlapáci, akí náramní sú, zamieňajúc si to za priateľstvo. Ale ani ženy nemajú priateľky. Všeobecne povedané, ženy sa navzájom nenávidia, bez ohľadu na to, že budú tvrdiť o opaku, pretože kdesi hlboko v sebe vidí každá žena každú inú ženu ako potenciálnu hrozbu svojej snahe po vydobytí si priestoru pre seba v chladnom a nevraživom svete. No toto sú koncepty, ktorým je venovaná druhá séria mojich kníh ("Hľadanie mužskosti" a "Odhaľte mystérium ženskosti" - pozn. prekl), nech preto postačí, ak tu povieme, že ľudia, bez ohľadu na ich pohlavie, nemajú naozaj priateľov. Čo ľudia dnes nazývajú "priateľmi" možno nazvať iba "partnermi v zločine"! Produktom snívania je vrelosť, čo je proťajšok Severu, sily. Snívanie sa definuje ako schopnosť vedome pohybovať alebo presúvať bod spojenia, aby sa tak vytvorila (poskladala) iná realita. Snívanie je v tomto blízko späté s cítením, práve tak, ako je sila spätá s triezvosťou. Na prvý pohľad nie je ľahké vidieť, ako sa môže snívanie spájať s cítením, ale kľúč spočíva v kvalitách Západu a Juhu, menovite v cítení a vrelosti. Po tomto vysvetlení sa vráťme teraz späť ku kvalite vrelosti, ktorá je produktom snívania. Ako sme si ukázali pri Západe, všetka evolúcia závisí od kvality cítenia. Ak by sme necítili, že život je čosi viac, než len nudná a jednotvárna existencia, nikdy by sme sa nevydali hľadať lepší život. Podobne, ak by Benz necítil, že je možné mať vozidlo s vlastným pohonom, neskúmal by túto myšlienku. Je to preto vždy pocit, čo nás vedie do neznáma pri hľadaní poznania. Hoci priemerný človek nevie o procese, ktorého sa to týka, je to napriek tomu práve jeho cítenie, čo nastavuje jeho snívanie. Nezáleží na tom, aký druh snívania to je - denné sny, obyčajné sny počas spánku, alebo Toltécke snívanie, pri ktorom bojovník zámerne pohybuje svojím bodom spojenia alebo ho presúva.

Ľudia, ktorí sú ochotní nasledovať svoje pocity a riadiť sa nimi, si dovolia, či už o tom vedia alebo nie, skúmať svoj potenciál využívaním umenia snívania, čím kultivujú tú vlastnosť, ktorú možno nazvať živením, pestovaním. Je to napríklad táto vlastnosť, ktorú nájdete u záhradníka, ktorý zasadí semienko, s úplnou istotou, že to semienko vyrastie do rastliny, alebo ju možno nájsť u matky, ktorá živí svoje dieťatko a stará sa oň s plnou dôverou v to, že z neho vyrastie silný, zdravý a úspešný dospelý človek. Vlastnosťou živenia je poskytovanie opatery, potrebnej pre každú bytosť na to, aby mohla rásť, prekvitať a prosperovať. Bez tejto starostlivosti a opatery by semienko a dieťatko uhynuli. Táto vlastnosť je úplne doslova vrelosť, ktorá živí a opatruje.

To nás privádza späť ku konceptu snívania a ku vrelosti, ktorá živí sen. Každá ľudská bytosť má v sebe daný potenciál milovať - či už je to láska k druhej bytosti, láska k sebe, láska k snu, či láska k životu. Fráza "láska k sebe" nenaznačuje, že ide o egoizmus, ale o akt poskytovania si úprimného uznania za svoje vlastné cnosti. Priemerný človek si sotva uvedomuje, že skutočný dôvod, prečo je jeho život zriedka naplnený šťastím a úspechom, po ktorých túži, spočíva v jeho sebanenávisti. Ľudia si vždy nájdu spôsob, akým odrážajú túto sebanenávisť voči druhým ľuďom, a tak sa väčšinou budú cítiť ublížení, zneuznaní, alebo nemilovaní. Pravdou však je, že oni sami sa neuznávajú, v dôsledku čoho nie sú so sebou nikdy spokojní a netešia sa zo seba, pretože nedokážu akceptovať a milovať seba samých za to, čo sú a akí sú.

Na tomto mieste je treba rozlíšiť, že kvalita vrelosti, hoci tesne spätá s láskou, nie je vôbec tým istým, čo láska. Človek nemá všeobecne žiadnu predstavu o skutočnej podstate a povahe lásky. To, čo je bežne známe ako láska, nie je zvyčajne ničím viac, než len sada nejakých podmienok, ktoré, keď sú splnené, aktivujú v danom človeku intenzívne príjemný pocit až rozkoš. Je to táto rozkoš, ktorá sa až pričasto zamieňa za lásku a preto, ak nie sú podmienky človeka splnené, alebo ak nie sú naplnené jeho očakávania, môže sa táto takzvaná láska náhle zmeniť na zášť či dokonca nenávisť. To je zvlášť pravdou v spojitosti so sebou samým, pretože hoci ľudia často dokážu niekomu inému dopriať prínos pochýb, učiniť tak u seba samých je pre nich takmer nemožné. Často je to iba bigotný človek, kto bude tvrdiť o hodnote seba, no takéto tvrdenie sa nikdy nezakladá na láske a prijímaní seba, ale skôr na arogantnom predpoklade o tom, že je nejako nadradený nad ostatnými.

Skutočná láska je úplne bezpodmienečná a v tomto zmysle je mimovoľnou reakciou na život, ktorá pochádza z plného pochopenia vzájomnej previazanosti všetkého života. Tam, kde je skutočná láska, tam sa vlastná dôležitosť podriaďuje pokore a súdenie je prekonané porozumením. Láska je sila, ktorá jestvuje nezávisle od podmienok a funguje navzdory očakávaniam. Príkladom skutočnej lásky je, keď matka vie, že jej syn je vinný z vraždy a zatiaľ čo akceptuje fakt, že musí za svoj zločin umrieť, plače pri jeho poprave, pretože je to jej syn a ona ho miluje navzdory tomu, čo urobil. V tomto prípade matka nemôže nájsť vo svojom srdci nenávisť k tým, ktorých povinnosťou bolo priviesť jej syna k spravodlivosti, ani sa nepokúsi spravodlivosti zabrániť. Vo svojom najhlbšom srdci môže taká matka len vyjadriť svoju najhlbšiu ľútosť nad stratou svojho milovaného syna a želať si, aby boli on aj jeho obeť ušetrení svojho osudu.

Väčšina ľudí sa navzájom nemiluje, ani nemilujú samých seba. Väčšina ľudí má sklon neuvedomovať si skutočnú povahu lásky, alebo ju úplne ignorujú. Navyše, už samotnou svojou povahou je láska aktom inteligencie, ktorý závisí na triezvosti ako aj na úrovni poznania. Toto je niečo, čo každá žena, ktorá je matka, vie zo svojej vlastnej skúsenosti. Väčšina matiek sa v dôsledku sociálnej formy cíti byť nútená okamžite milovať novonarodené dieťa, kvôli čomu sa cítia príliš zahanbené, aby priznali, že spočiatku nemajú žiaden pocit lásky k novonarodenému dieťaťu. A predsa, toto je len normálne, pretože nadobudnúť k cudziemu skutočnú lásku si vyžaduje čas.

Romantická predstava lásky "na prvý pohľad" je preto omylom a v prípade dospelých je väčšinou iba ospravedlnením sexuálneho chtíča. Láska na prvý pohľad nie je jednoducho možná. Za normálnych okolností cítia ľudia prinajlepšom voči sebe vrelosť. Napríklad, otec pocíti vrelosť voči dieťaťu, ktoré je jeho synom a táto vrelosť bude živiť v chlapcovi tie kvality a talenty, kvôli ktorým sa svojmu otcovi zapáčil. Táto opatera a podpora na oplátku stelesnia v synovi podobný pocit vrelosti voči svojmu otcovi. Akonáhle prebehne toto vytváranie puta na základe vrelosti, rozvinie sa vzťah medzi otcom a synom jedným z dvoch spôsobov, v závislosti na poznaní otca. Ak si otec neuvedomuje skutočnú povahu lásky, umožní vzťahu medzi sebou a synom - bez toho, aby si uvedomil, čo robí - aby sa rozvinul do normálnej, podmienečnej "lásky". V takom prípade sa syn ocitne v nezávideniahodnej situácii toho, že bude musieť neprestajne čeliť požiadavkám svojho otca, aby si udržal otcov súhlas a "lásku". Ak, na druhej strane, uzná otec skutočnú povahu lásky, naučí sa časom milovať a akceptovať svojho syna za to, kto a aký je. Tento príklad sa týka všetkých vzťahov, či už ide o vzťah medzi manželom a manželkou, bratom a sestrou, dvomi priateľmi, matkou a novorodeniatkom, alebo medzi človekom a jeho životným prostredím. Z vyššie uvedeného by malo byť jasné, že vrelosť je predchodcom ozajstnej bezpodmienečnej lásky. Z tohoto dôvodu je nesmierne dôležitou v živote bojovníkov, ktorí - už len tým, po akej ceste kráčajú - sa musia naučiť skutočnému významu lásky. To, že Cesta bojovníkov by mala byť nazývaná cestou so srdcom, nie je len romantickým ideálom, ale vyjadrením faktu. Úspech a šťastie, vnútorný pokoj a naplnenie nie sú niečím, čo môže jeden človek druhému udeliť, ale sú produktami procesu učenia sa akceptovať a milovať seba samého.

Je potrebné sa pristaviť pri ešte jednej veci, pretože ak by sme sa o nej nezmienili, nebola by táto časť úplná. Svetová strana, prisúdená sile, je Juh - miesto vrelosti. Juh sa popisuje ako brána do Nagalovho sveta a je potrebné si uvedomiť, že tou najdôležitejšou povinnosťou a účelom ktoréhokoľvek Nagala je viesť bytosti ku slobode. Z toho, čo tu bolo doposiaľ povedané o štyroch prirodzených nepriateľoch, no najmä o moci, nemalo by byť pre čitateľa ťažké pochopiť prečo sa Juh označuje ako brána do Nagalovho sveta. Pri konečnej analýze kráčajú všetci skutoční bojovníci po Ceste slobody jednoducho preto, lebo pre nich je to jediná cesta so srdcom. Preto nie je až také čudné, že bránou do Nagalovho sveta je práve vrelosť.

Päť prvkov jednej Sily a štyri atribúty bojovníctva

Element Atribút Umiestnenie
Vzduch Triezvosť Východ
Zem Sila Sever
Oheň Cítenie Západ
Voda Vrelosť Juh
Duch Zámer Všeprenikajúci

 

Preklad článku z internetovej stránky www.warriorskeep.org: DreamingWolf. © Théun Mares. (Kurzívu v texte použil DreamingWolf.)

 

 

 

 

Stránka vytvorená: by DreamingWolf, máj 2004.